Cesta k Shibe

Myslím, že mnohí z nás snívali v detstve o malej chlpatej kope šťastia, s ktorou by sa mohli hrať a maznať sa od rána do večera. Ja som nebol výnimka a už ako malý som chcel psa. Nemal som nič konkrétne vybrané, vtedy bol v kurze Rex alebo Lassie. Lenže mať psa, to nie je len radosť, ale aj starosť, a tak mi to prízvukovali aj rodičia. Tu a tam som občas skúšal nahodiť tému šteniatka v domácnosti, ale vždy s rovnakým výsledkom. Svoje čakanie som ukončil niekedy okolo 25ky, kedy sa to zomlelo vcelku rýchlo. Ale pekne poporiadku.

Ako som sa vôbec dostal k shibe? Popravde to bola celkom dlhá a kľukatá cesta. Pravdepodobne za začiatok tejto cesty by som označil deň, keď som stretol stredne veľkého psa s ohromne huňatou srsťou a veselým úsmevom na tvári. Bol to samojed, ale vtedy som ani len netušil, čo to je za snehuliaka. Mohol som mať 14 rokov a prvá vec, čo som urobil, akonáhle som zistil plemeno je, že som išiel hľadať šteniatka na bazoš. V roku 2006 človek ani nemal veľmi na výber, kde hľadať inzerciu psov. Samozrejme sa vyrojilo mnoho ponúk za pár stoviek eur. Aj tak mi bolo jasné, že doma to neprejde, ale to nadšenie ostalo. Postupne som si začal zisťovať rôzne informácie a zhodou okolností som naďabil na jednu knihu od chovateľky samojedov. V nej som sa dozvedel niečo z histórie tohto krásneho a skvelého plemena, ako aj o ich povahe a spôsobe spolužitia s človekom. Tým, že spolunažívali dlhé obdobie v odľahlých častiach Sibíra sa počas histórie veľmi nezmenili a aj preto sú v kategórii označovanej ako primitívne plemeno. V knihe bol takisto opisovaný štandard plemena, starostlivosť o psa, ale aj samotný chov a jeho dôležitosť. Niekedy vtedy som si začal uvedomovať, prečo existujú nejaké chovateľské stanice a prečo je tak dôležité pristupovať k chovu zodpovedne. Aby sa v priebehu pár generácií nezmaril všetok ten poklad, ktorý sa udržal niekoľko storočí v tých psoch.

Postupom času ma očarila celá skupina primitívnych plemien a moja predstava o povahe sa postupne vykryštalizovala do nezávislého, samostatného, inteligentného a verného psa. Nechcel som psa, ktorý bude bezhlavo spĺňať najrôznejšie povely len preto, že si to ja želám. Chcel som psa, ktorý bude mať „vlastnú hlavu a názor“. Vzhľadom k tomu, že Japonsko ma vždy zaujímalo svojou neobyčajnou kultúrou, tak som sa postupne dopracoval k pôvodným japonským plemenám. Samozrejme ako prvé mi učarovala Akita. Tej som sa držal zopár rokov, kedy som si naštudoval snáď všetko od A po Z. Možno aj tým, že mám rád niečo neopozerané, som postupne začal spoznávať v tej dobe na Slovensku pomerne neznámu shibu. Malý nebojácny, samostatný, nezávislý samuraj s vlastnou hlavou. Správna výzva pre mňa ako psíčkara začiatočníka. Od momentu, kedy som sa rozhodol, že shiba je to pravé plemeno pre mňa, až po chvíľu, kedy som si doviedol svojho Japonca domov, ubehlo asi 5 rokov.

Tento čas som vyplnil nielen štúdiom plemena, ale taktiež výchovy, starostlivosti či stravy. Prečítal som 3 rôzne knihy zamerané konkrétne na shiby od rôznych autorov. Ďalšie množstvo rôznych kníh, článkov a videí na tému výcviku. Pripravený som bol na najhoršie, ale akoby som čakal na ten správny spúšťač. Ním bolo, keď si kamarátka v lete zaobstarala austrálskeho ovčiaka a videl som, ako ju tá kôpka chlpov robí každým dňom šťastnejšou. Bolo rozhodnuté, začal som zisťovať, aké chovateľské stanice máme na Slovensku. To bolo vcelku rýchle nakoľko ich veľa nie je a rozšíril som obzory aj do Česka. Spravil som si prehľad všetkých známych staníc a postupne som zužoval výber na základe rôznych kritérií ako napríklad množstvo odchovaných vrhov, aktívny odchov, dlhoročné skúsenosti či aktívna účasť na výstavách. Prosto chcel som shibu, ktorá bude hrdým zástupcom toho malého samuraja, o ktorom som roky sníval.

V zúženom výbere som kontaktoval vyše 10 chovateľských staníc. Hoci každému hovorím, že výber chovateľskej stanice a šteniatka musí brať zodpovedne a niekedy si musí počkať aj niekoľko mesiacov, tak ja som išiel na túto fázu celkom prvoplánovo. Mal som pred sebou posledný ročník na vysokej škole, času som mal dosť na výchovu šteniatka a vedel som byť aj časovo flexibilný. Navyše som počítal s tým, že v čase odberu šteniatka mi začne 2 mesačné skúškové, ktoré som plánoval vyriešiť už v decembri. Takže plán bol jasný, chovateľská stanica, ktorá bude mať vrh na jeseň a odber bude možný v zime. Tým sa mi zúžil výber oslovených chovateľských staníc na asi 3. Dlho som bol v tom, že to bude šteniatko z Česka, ale nakoniec sa nepodarilo nakryť fenku a najbližší vrh bol posunutý o niekoľko mesiacov. V tom čase mi došiel mail od slovenského chovateľa, že majú dva vrhy a ešte majú voľnú jednu červenú fenku a môžem sa prísť na ňu pozrieť. Keď som otvoril priložené fotky, tak samozrejme som sa nevedel vynadívať. Ale nerobil som ešte unáhlené závery a povedal som si, že si spravím výlet na miesto kde líšky dávajú dobrú noc.

Po 300km ceste ma privítali veľmi milí chovatelia, ktorí sa ma pýtali rôzne otázky, ale takisto s nadšením hovorili o svojej práci. Keď sme išli pozrieť na malé blchy, tak to boli len také malé fazuľky s mini nožičkami a vtipným chvostíkom. Okolo nás behala prítulná hrdá mamina, ktorá sa dôkladne starala o svoje dve malé štence. Psík bol prítulný a motal sa stále pri našich nohách a vynucoval si pozornosť. Fenka akonáhle zacítila príležitosť, tak sa vydala sama preskúmať dvor a nezaujímali ju nejakí ľudia. Vtedy som stretol svoju Nalu.

Celú cestu domov som si hovoril, že toto je tá pravá shiba, ktorú hľadám. Odber bol možný až o ďalšie 4 týždne, ale tie ubehli ako voda. Keď som si po ňu prišiel, tak z malej fazuľky už bola malá shiba. Cestu domov sme zvládli bezproblémovo a prvú noc doma takisto. Prvé dni sú vždy o rozkukávaní a aj Nalke chvíľu trvalo, kým si zvykla na nové prostredie, čo je úplne normálne. Zo začiatku ani nechcela ísť ďalej ako 50m od domu, ale postupne nabrala sebavedomie a začala objavovať okolie.

Odvtedy sme vyskúšali vystavovať a verím, že by sme vedeli byť aj úspešní, ale mňa to osobne nenadchlo a o to viac som vďačný chovateľom, ktorý chodia na výstavy a snažia sa z nich vyťažiť pre chov čo najviac. Vlastne nikdy som nemal ani také ambície, vždy som chcel parťáka na gauč, ale aj na potulky horami a zároveň mať shibu, ktorá nevyzerá len ako shiba, ale hlavne má v sebe ten správny shibí temperament a povahu tohto skvelého primitívneho plemena, ktoré sa podarilo zachovať vďaka množstvu skvelých ľudí, či už v Japonsku v prvej polovici minulého storočia, ale aj súčasným chovateľom, ktorý k tomuto „remeslu“ pristupujú zodpovedne.

A aj vďaka tomu môžem mať po mojom boku vyrovnanú, bezproblémovú a nezávislú shibu, ktorá mi občas vie pekne zabrnkať na nervy svojou tvrdohlavosťou a to na nej milujem.

Nalu s Viktorom nájdete aj na IG a svoj denník cestovateľských zážitkov píšu pre web Shiba Inu Slovakia - Potulky s labkami.

Ako sme sa našli  

Pes do môjho života vstúpil pomerne neskoro. Keď sme si zadovážili shibu, mala som 35 rokov. Naši kedysi mali chovateľskú stanicu, ktorá patrila môjmu starému otcovi. Bol poľovník, mali foxteriérov a jagdterierov, niečo aj odchovali. Bohužiaľ CHS zanikla pomerne skoro kvôli dedovmu náhlemu úmrtiu. Ani moje kamarátky či širšie okolie nejak významne neoplývali psami, môj život dovtedy teda nijak významne neskrížili.

Túžba po psíkovi sa nejak prosto „vyvinula“. Žijeme s mužom v Bratislave, 3-izbovom byte. Jedného dňa sme sa rozhodli, že si zadovážime nejakého psieho parťáka alebo parťáčku. Logicky som začala listovať stránky utulkov, nemala som žiadnu konkrétnu predstavu o psíkovi. Skôr také niečo nie úplne mini do kabelky, ale zasa ani moc veľké - hlavne také „sympatické na kukuč“... Keď sa to dozvedel brat, že hľadáme psíka, poslal mi jednu fotku malého na*ratého líško-psa (šteniatka shiby, čo som v tom čase samozrejme nevedela). Bolo rozhodnuté. Povedal mi „toto si kúp, toto si musíš kúpiť“. Zaľúbiť sa do toho stvorenia na prvý pohľad nebolo naozaj ťažké. 

Vravím „čo to je?“

„To je Doge, veď shiba inu nie?!“ Ahá...

Tak dnes už viem, prečo všetky decká a teenageri pokrikujú na nás so shibami najčastejšie „Aha Doge, malý Hači!“

Ako každý, začala som googliť o týchto psoch čo sa dalo, keďže nie som najlepší angličtinár – informácie boli pre mňa pomerne limitované. Krásne fotky, milé líščie tváre - podľa popisu plemena si to človek snaží nejak predstaviť, pre laika sú však tie "charakteristiky plemena" často vágne a nezrozumiteľné pojmy. Patrím k ľuďom, ktorí si shibu kúpili bez toho, aby ju naživo predtým stretli / stretávali. Dnes viem, že je takýchto ľudí medzi prvo-majiteľmi tak 80 %, možno viac. Či je to správne alebo nesprávne sa povedať nedá. Je to prosto naozaj „individuálne“... Záleží na konkrétnom šteniatku, konkrétnej osobe budúceho majiteľa a situácii.

Keďže sa moje znalosti a skúsenosti so psami blížili skôr k nule, vedela som, že potrebujem niekoho skúseného so psami a najmä so shibami. Ja som sídliskové dieťa, hemžilo sa to tam psami a stále to tak je. Mne bolo trápne za majiteľov, ktorí volali na svojho psa a ten na nich kašlal. Takto som nechcela dopadnúť, chcela som vedieť "ako správne na psa". Najskôr som po FB rozhodila kontakty, kto vôbec má shibu a aspoň telefonicky som sa porozprávala aj so vzdialenejšími ľuďmi. Dostala som teda info od majiteľov, potom som hľadala niekoho v mojom okolí, kto je kynológ, vie so shibami a všetko by ma naučil. Mala som v tomto šťastie, ďakujem majiteľovi shiby Peťovi V. za to, že mi bol ochotný obsiahlo povedať o shibách a za kontakt na vynikajúceho trénera a kynológa v Bratislave - Peťa Pellera. Nebyť ich dvoch, neviem ako by to dopadlo.

Naša fenka má dnes takmer 5 rokov, je vychovaná, milá, príjemná, veselá spoločníčka, krásna dáma v najlepších rokoch. Má so mnou zloženú aj skúšku poslušnosti a ovládteľnosti podľa medzinárodného skúšobného poriadku BH/VT (z nemeckého Begleitshund) na 56 z 60 bodov. Ak túto skúšku nepoznáte, môžete si o nej prečítať viac TU (strana 17 - 21). Pre shiby je pomerne náročná, na Slovensku ju nemá so shibou nikto - pes nesmie byť počas skúšky nijak odmeňovaný, musí vydržať napríklad 10 minút ležať vzdialený od psovoda, vedieť isť aj bez vodítka pri nohe, zvládnuť privolanie či odloženie do ľahu počas chôdzi a pod. Urobiť ju som sa rozhodla v istom okamihu, keď sa to tu začalo rozmáhať so shibami, o ktorých majitelia tvrdili, že sa vychovať k ochotnej spolupráci nedajú, nie sú motivovateľné, že je to „neposlušné plemeno“ a proste že sa s nimi „nedá“. Video zo samotnej skúšky je TU.

Keď sme začali hľadať šteniatko, nemala som potuchy, že existujú nejaké chovateľské kluby. Typycký laik, čo o týchto veciach nič netuší. Nepamätám si, či som sa vôbec prekliklala na stránku chovateľského klubu. Dostala som sa na stránky niekoľkých chovateľských staníc, ktoré mi google našiel. Tie práve šteniatka nemali a bola som dosť netrpezlivá.

Hľadali sme ďalej v túžbe nájsť nejaké šteniatko – neviem prečo ma nenapadlo v tom momente pozrieť aj v českých končinách. Ísť si po šteniatko niekam na Moravu či do Čiech predsa problém nie je. Zablúdila som samozrejme aj na najväčší inzertný portál so zvieratami na Slovensku. Vôbec som v tom čase nevedela, že niekto chová plemeno ako chovateľ a niekto „len tak“ prosto bez chovateľskej stanice - a aký je v tom vlastne rozdiel. No prudkí laici prosto...  Dnes to už poznám a rozumiem lepšie, vďaka bohu.

Pamätám si, že som videla fotky trochu divne a často smutne vyzerajúcich šteniatok v inzerátoch, na dvoroch, na ktorých bol neporiadok, špina, chaos... také chúdence pohodené bezprízorne túliace sa k sebe. Nevyzeralo to v tých ponukách nejak extra dobre... resp. ťažko to popísať slovami, ale mala som z tých fotiek skôr zlý pocit. Niektoré inzeráty ma doslova trochu vystrašili ako vyzerali. Ako môže mať niekto milé, malé šteňuchy v takomto otrasnom prostredí... Pamätám si, že som narazila vtedy na niekoľko článkov o množiteľoch psov, ktorí často psy držia v zlých podmienkach. Úprimne hovorím, mne toto stačilo, aby som si to nejak spojila a pomerne rýchlo som variantu vziať si psíka z takéhoto inzerátu zavrhla.

Googlili sme ďalej a našli sme jednu CHS v mieste nášho bydliska, ktorá mala zrovna prvý vrh a mali jednu fenku (a 2 psíkov). Chceli sme fenku, s malou dušičkou sme tam zavolali či je ešte voľná. Mohli sme sa potom prísť pozrieť, keď mali šteniatka okolo 4 týždňov. Nebudem to pitvať, bolo to úžasné, nič krajšie som v živote nevidela.

Zaskočili ma (nás) otázky chovateľov, ktoré na nás sypali ako pred udelením víz. Mali som pocit, že nám ju snáď ani nechcú predať a odchádzali sme odtiaľ trochu smutní s tým, že to vlastne nie je isté. Tie otázky si už moc nepamätám, len viem, že ich bolo veľa a boli také z môjho pohľadu nedôverčivé. Ja som tam prišla so srdcom na dlani a javilo sa to chvíľu, že to tí ľudia akoby na nás nevideli.

Dnes viem, že ani nemoholi. Veľa shíb končí v nie úplne pripravených a zodpovedných rukách – bez „lustrácií“ a množstva otázok sa chovateľ nemá šancu dozvedieť, či má jeho šteniatko šancu skončiť v najlepšej možnej rodine. 

Ja som zodpovedný človek, ak sa pre niečo rozhodnem, dám do toho všetko a neskladám sa pri prvých nezdaroch. Za toto vďačím asi rodičom. Doteraz si pamätám módu prvých vysokých tenisiek „jordaniek“. Musela som na basket chodiť (trochu v hanbe v starých a škaredých teniskách) asi rok a vydržať, kým mi bola mama ochotná kúpiť tieto fancy nové „pravé“ basketbalové topánočky. Na niečo to bolo možno dobré naučiť ma „čakať“ a prinútiť ma byť trpezlivá.

Pri druhej návšteve sme verím chovateľov presvedčili o svojich dobrých a zodpovedných úmysloch. V 9-tich týždňoch sme si ju prišli vziať.

To som už mala nájdeného trénera, s ktorým som sa začala stretávať, aby ma naučil všetko o správnej výchove psíka. Fenka teda „pripadla“ nám a boli sme nesmierne šťastní. Je to to najlepšie čo sa mi v živote stalo – okrem dobrého muža a našej celej rodiny, je tým najkrajším a najlepším darom, aký mi poslal život.

Vďaka tomu, že som si našla vopred správneho človeka, ktorý ma naučil všetko čo som potrebovala, nebol s ňou nikdy nijaký (važnejší) problém. Dnes viem, že mohol byť, lebo medzičasom som spoznala množstvo shíb. Každému to takto „ľahko“ so shibou nejde. Chyba je obvykle na viacerých miestach v celom „procese“ od výberu šteniatko po našu pripravenosť a venovanie sa jeho (správnej) výchove.

Som vďačná, že som dostala práve ju a že som sa včas naučila všetko potrebné pre jej správny vývoj, zrozumiteľnú komunikáciu, dobrú socializáciu a adaptáciu na život a prostredie, v ktorom žijeme, ako (po)rozumieť jej potrebám, ako ich uspokojiť („vyžiť“), ako ju správne vychovávať, aby bola ona dobrá parťáčka mne a ja (my s mužom) jej.

Či by som niečo spravila inak?

Dnes poznám veľa majiteľov shíb, osobne alebo aj nadiaľku cez FB. Mnohí majú so psom nejaké problémy. Často sa stáva, že došiel už ku ním poľakaný – spočiatku si mysleli, že je to zmenou prostredia, ale nezmenilo sa to ani potom. Poľakaná, neistá a nevyrovnaná shiba je také malé peklo na zemi, veľmi ťažko sa s nimi funguje a samotný život je pre psa i rodinu náročný. S nedobrým šteniatkom sa človek môže postaviť na hlavu a nepomôžu mu ani tí najlepší kynológovia.

Myslím si, že u nás to bola kombinácia zodpovednosti (vopred si nájdení a dohodnutí skúseného kynológa pre nás neznalcov) a že sme uverili informáciám, že si treba psíka zadovážiť buď z útulku alebo zo zodpovedných chovateľských rúk, a k tomu asi aj trochu šťastia – že sme našli fenku z CHS, že bola narodená práve vtedy kedy sme hľadali a mohla pripadnúť práve nám. Ak by sme ju nenašli v ten moment, neviem či by som sa nenechala nakoniec zvábiť nejakou „výhodnou ponukou“ za lacný peniaz na internete. Úprimne hovorím, že som o tom vedela veľmi málo a dnes viem, že títo predávajúci vedia s ľuďmi pekne manipulovať. Myslím, že mám 6-ty zmysel na ľudí, ale človek nikdy nevie... Ak je človek opojený túžbou po šteniatku, možno sa nechá zmiasť ľahšie. Zo skúseností viem, že ak je niečo príliš lacné, tak to bude habaďúra. Rozdiel v cene šteniatka z chovateľskej stanice a šteniatka bez papierov bol vtedy viac ako 5-násobný. Pre mňa to bol jasný signál a dostatočná informácia (cena-kvalita).

Dnes viem o shibách a výbere šteniatka hádam trochu viac, omnoho viac. Dnes by som postupovala inak – ale to nemá nijaký súvis alebo dopad na to, že sme si vybrali práve túto fenku. Som rada ako som sa v minulosti rozhodla. Ak by som si hľadala ďalšieho psa, zapojila by som aj iné kritériá, lebo o nich dnes už viem a sú dosť postatné. Fenku sme aj uchovnili, vybrali sme si pre ňu špičkovú chovateľskú stanicu Kamiwaza, s ktorou ju máme v spolumajiteľstve.

Niekedy má človek „šťastia“ viac, inokedy možno menej. Niekedy je ho viac ako samotných vedomostí, ale nie je to pravidlom – vidím to v okolí. Aj preto sa snažím priložiť ruku k dielu a šíriť potrebné skúsenosti a informácie ďalej – pre budúcich záujemcov o šteniatka. Verím, že sa im zídu, lebo sú potrebné. Nie je to úplne jednoduché a dnes si uvedomujem, že treba byť veľmi podkutý a dobre zorientovaný, aby človek neurobil zlý krok. Pes je rozhodnutie na 15 rokov a ak je už doma, je neskoro zistiť, že sme neboli dobre pripravení. Psík nie je matematický vzorec ani podľa povahy, ani zdravím, ani svojou osobnosťou.

Dnes už nechýbajú informácie. V súčastnosti majú budúci majitelia výrazne uľahčený prístup ku korektným a hodnoverným info.

Uvedomujem si, že sme mali aj vďaka pomerne zodpovednému prístupu hoc ako úplní laikovia „veľké šťastie“ - ale ono môže byť veľmi blízko (veľkého) nešťastia. Možno stačil jeden telefonát na nesprávne miesto a mali by sme dnes problémy so psíkom aj my.

Želám každému budúcemu majiteľovi v japonskej 4-nohej komunite šťastnú ruku v každom smere. Veľa radosti, chlpatej lásky, mnoho igelitiek vypadanej podsady, veselých zážitkov a verného parťáka na celý život.

Šťastie nech praje pripraveným!

Jana Martišková

Foto: Saskia.photography, J.M.

A aký je ten Váš príbeh so Shibou? Podeľte sa s nami o neho!