Moderná história a vývoj plemena Akita Inu
História plemena Akita inu siaha, podobne ako pri iných japonských národných plemenách, do dávnych čias, kedy po stáročia lovci v severnej časti najväčšieho japonského ostrova Honshu, v prefektúre Akita využívali pri love vlastnosti a fyzické schopnosti tamojších psov, ktoré môžeme označovať ako Odate-inu (podľa mesta Odate v prefektúre Akita). Stavbou tela boli tieto psy charakteristické mohutným vzrastom, vztýčenými ušami a zatočeným, na chrbte noseným chvostom.
Až do obdobia konca 19.storočia (Meiji era v 90-tych rokoch 19.storočia) sa tieto psy formovali a vyvíjali v prirodzených tamojších lokálnych podmienkach, bez výrazných zásahov resp. kríženia s inými plemenami a okrem pôvodného využitia pri love sa z nich vďaka ich (nielen) charakterovým vlastnostiam postupne stali aj ochrancovia rodín a majetku. Neskôr, keď sa v japonskej spoločnosti rozšírila záľuba v psích zápasoch, začali byť tieto psy rozsiahlo využívané na tento účel.
V 90-tych rokoch 19. storočia sa začala písať moderná história plemena Akita inu. V tomto čase sa v Japonsku výrazne rozšírili psie zápasy a z dovtedy podivnej zábavky jednotlivcov sa stali organizované spoločenské udalosti, ktoré sa tešili širokej podpore verejnosti. V roku 1899 v meste Odate dokonca vznikla oficiálna organizácia pre psie zápasy. Veľký dopyt spoločnosti po nových, veľkých, silných a v boji úspešných psoch zapríčinil výrazné zvýšenie chovu, sprevádzané častým krížením s inými psami, v dôsledku čoho sa rozšírili psy, ktoré už nemali typicky vztýčené uši alebo zatočené chvosty, ktoré sú tak príznačné pre pôvodné japonské psy. Medzi mnohými plemenami, ktoré boli použité ku kríženiu bol aj veľký pes s ovisnutými ušami (pravdepodobne mastif), ktorý sa do Japonska dostal ako spoločník nemeckého banského inžiniera pracujúceho v prefektúre Akita v medenej bani Ani. Ďalším psom bol aj iný veľký pes, o ktorom sa hovorilo ako o krížencovi Bernardína. Do Japonska si ho importoval okolo roku 1904 istý pán, ktorý si ho veľmi pravdepodobne doviezol ako odpoveď na návštevu klubu bojových psov Tosa (v angl. Tosa fighting dog) v meste Odate. Pozor, nešlo pritom o Tosa Inu. Bojový pes Tosa bol názov, ktorým sa pomenúvali kríženci predchodcov dnešných psov Shikoku so zahraničnými plemenami. Nešlo teda o pôvodné japonské plemeno. Na vzniku týchto silných bojových psov sa údajne podieľali plemená ako Buldog, Bull teriér, Bernardín, či Nemecká doga).
Vyššie zmienený Klub bojových psov Tosa prechádzal počas „turné“ západnými japonskými regiónmi Kansai a Kantou aj cez mesto Odate (r. 1904) a nechal zápasiť svojich psov s lokálnymi psami (Odate inu). Odate inu, ktoré boli väčšie a tažšie, mali v zápasoch údajne navrch.
V tomto čase, v čase vrcholového rozmachu psích zápasov v Odate do nich ľudia dávali príliš vysoké stávky, proti čomu sa autority nakoniec v roku 1909 rozhodli zakročiť vydaním absolútneho zákazu psích zápasov.
Zákaz bol súčasne sprevádzaný zavedením dane zo psa, čo malo za následok masívne zbavovanie sa psov, ktoré končili na uliciach. Medzi psami s týmto osudom navyše prepukla besnota a tak sa pridalo nariadenie na dôslednú likvidáciu všetkých psov, ktore „nikomu nepatrili“. Výsledok bol efektívny, v Odate už neostali takmer žiadne psy.
Sempou Go Fuen No Oka, majiteľ/foto: Martina Černayová
Na začiatku éry Taisho v roku 1912 sa zákaz síce znova uvoľnil, ale smutná situácia sa veľmi nelepšila. Našťastie sa našiel odhodlaný človek, Dr. Shozaburo Watase, vtedajší čestný profesor na tokyjskej univerzite, ktorý prišiel s legislatívnym návrhom na zachovanie kultúrneho dedičstva. Medzi kultúrne dedičstvo sa zaraďovali okrem iného aj zvieratá, ktoré spĺňali nasledovné kritériá:
1. dobre známe zviera (a jeho prirodzené prostredie) špecifické pre Japonsko alebo
2. zviera (a jeho prirodzené prostredie) považované za japonské, aj keď nie nevyhnutne unikátne, zároveň však vyžadujúce ochranu
3. unikátne zviera alebo populácia zvierat v ich prirodzenom prostredí
4. Domestifikované zviera špecifické pre Japonsko
5. Dobre známe nedomestifikované zviera (a jeho prirodzené prostredie) dovezené do Japonska, v súčasnosti však žijúce vo voľnej prírode
6. Vysoko cenený druh zvieraťa
Vykonal prieskum v rôznych regiónoch Japonska s cieľom zmapovať pôvodné japonské plemená, ktorého výsledok publikoval vo viacerých článkoch a taktiež ho v roku 1922 prezentoval na výročnom stretnutí Zoologickej spoločnosti v Tokyu. Práve tento prieskum, ktorý sa uskutočnil aj v meste Odate, stál na začiatku procesu precitnutia a uvedomenia si majiteľov a chovateľov čistokrvných japonských psov, že je skutočne potrebné zachovať existenciu týchto plemien!
Hoci v prefektúre Akita psie zápasy boli do roku 1912 prísne zakázané, v iných prefektúrach nebol zákaz taký striktný a tak sa psie zápasy tajne organizovali aj v čase prohibície. Krátko po uvoľnení zákazu sa psie zápasy, aj vďaka underground aktivite zarytých fanúšikov rýchlo rozšírili a v rokoch 1915 a 1916 sa znova v Odate uskutočňovali zápasy Odate-inu s bojovými psami Tosa.
Paralelne sa teda vyvíjali dva protichodné trendy. Jeden trend sledoval cieľ zachovať a rozvíjať existenciu pôvodných japonských plemien. Druhý trend, vychádzajúci z veľkej vášne pre psie zápasy, znamenal zasa enormnú snahu vyprodukovať nové plemeno s lepšími bojovými vlastnosťami, čo dospelo k veľmi častému a populárnemu kríženiu Odate-Inu a bojových psov Tosa. Situácia sa nakoniec vyvinula tak, že pôvodné psy z Odate čoskoro úplne vymizli a celkom ich nahradila táto „nová Akita“ (Shin-Akita).
Našťastie sa zachovalo niekoľko pôvodných čistokrvných jedincov v dedinách v okolí Odate, kde slúžili ako strážne psy a taktiež v horách, kde ich ľudia ďalej využívali na pôvodný účel ako psov Matagi – na lov.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že na začiatku Taisho éry (okolo r. 1915) existovali dva typy Odate-inu psov. Jeden typ, so stavbou tela a znakmi pôvodných japonských rás (vztýčené uši a na chrbte nosený zatočený chvost) a druhý typ, ktorý vznikol cieleným krížením a mal často zvrásnenú kožu na tvári, a polovztýčené uši (Shin-Akita).
V roku 1927 vznikla v meste Odate prvá oficiálna organizácia Akita-inu Hozonkai (AKIHO), ktorej cieľom bolo zachovanie pôvodnej Akita-Inu. Založil ju vtedajší starosta pán Shigeie Izumi.
O rok neskôr bol v Tokyu založený Nihonken Hozonkai (NIPPO) a po druhej svetovej vojne vznikli inštitúcie Akita-inu Kyokai (AKIKYO) a Akita-inu Hozon Kyokai.
Hoci formálne japonská spoločnosť navonok vyzdvihovala potrebu zachovania pôvodných plemien, skutočnosť to veľmi nereflektovala. V bežnom živote totiž boli čoraz viac obľúbené zahraničné plemená, ktoré sa využívali na ďalšie kríženie s pôvodnými psami (takéto kríženie sa alibisticky ospravedlňovalo snahou „vylepšiť“ natívne plemená). V snahe bojovať proti tomuto silnejúcemu trendu rozsiahleho kríženia došlo v júli 1931 ku kroku, ktorý sa nakoniec ukázal ako správny a účinný. Akita-Inu, ako sa od tohto okamihu začali volať čistokrvné japonské psy z Odate, boli ustanovené za kultúrne dedičstvo! Za zmienku stojí spomenúť mená vášnivých zástancov zachovania pôvodných plemien ako pán Shigeie Izumi alebo pán Kunio Ichinoseki, ktorí sa pričinili o obnovu existencie Akity odkupovaním psov so znakmi pôvodných plemien od lovcov z hôr.
V roku 1932 (konkrétne 4. októbra) vyšiel v novinách článok o vernom psovi menom „Hachiko“. Titulok znel: „Dojímavý príbeh starého psa: 7 rokov čakania na zosnulého pána“. Tento článok si okamžite získal masy ľudí a aj vďaka sprievodným fotkám sa príbeh Hachiho pričinil o to, že sa Akita výrazne zviditeľnila v celej krajine. Podľa záznamov sa Hachi narodil roku 1923 v meste Odate, v januári 1924 si ho od svojho priateľa chovateľa ako 2-mesačné šteniatko kúpil Dr. Hidesaburo Ueno, ktorý pôsobil ako profesor na poľnohospodárskej univerzite. Profesor denne dochádzal na univerzitu vlakom a Hachi ho sprevádzal nielen na vychádzkach, ale dennodenne ráno z domu na stanicu a večer zo stanice naspäť domov. V máji 1925 profesor utrpel v práci mozgovú mŕtvicu, ktorej podľahol. Hachiko mal vtedy jeden a pol roka a starostlivosť o neho prevzala rodina profesora Uena. Napriek tomu, Hachi chodil každý deň na stanicu, aby tam čakal na svojho pána, ktorý sa však už nikdy neukázal.
V roku 1934 vztýčili na stanici Shibuya (kde profesor nasadal na vlak) sochu ako poctu Hachikovi. O rok na to, vo veku 12 rokov a 5 mesiacov Hachiko prešiel na druhú stranu dúhového mostu a znova sa zišiel so svojím pánom.
Tento príbeh síce upútal širokú verejnosť, avšak udial sa práve v čase mančurianskeho incidentu, ktorý stál na začiatku následnej 15 rokov trvajúcej vojny. To je zrejme dôvod, prečo sa z tohto obdobia o Akite zachovali iba zmienky o príbehu Hachika.
BISEI Go Sakura Kensha, majiteľ/foto: Emília Hrnčírová
Vďaka rozmachu NIPPO bolo možné organizovať výročné výstavy od novembra 1932 až do polovice druhej svetovej vojny v roku 1942. Písomné zmienky uvádzajú, že do vojny bolo usporiadaných dohromady 10 AKIHO výstav.
Vojna však zapríčinila drastický dopad na populáciu všetkých psov v Japonsku. Situácia bola zlá a nedostatok jedla a zdrojov prinútil mnohých majiteľov vzdať sa svojich psov lebo ich nedokázali uživiť. Navyše, vojna sa dostala aj chladných území severnej Číny, kde japonská armáda potrebovala teplé kabáty. Armáda uspokojila tento dopyt zhabaním všetkých mačiek a psov (okrem nemeckých ovčiakov, ktoré slúžili ako armádne psy) a ich kožuchy boli použité na výrobu vojenského oblečenia.
Zanietení milovníci plemena, ktorí sa nechceli zmieriť so smutným osudom ich psov, s nimi utekali do hôr za lovcami (Matagi) alebo do prefektúry Aomori, kde slúžili v jablkových sadoch ako strážne psy. Niektorí ich dokonca krížili s nemeckými ovčiakmi len aby ich zachránili.
Po skončení druhej svetovej vojny 15.augusta 1945 bola všeobecná situácia v japonskej spoločnosti veľmi nepriaznivá a mnoho ľudí trpelo hladom a nedostatkom. Chovať tak veľké psy ako boli Akity v týchto zlých časoch bolo nepredstaviteľné. Napriek tomu, Odate – mesto pôvodu, sa zotavilo veľmi rýchlo a už v novembri 1947 sa uskutočnila 11. AKIHO výstava (prvá po skončení vojny).
Po vojne sa v krajine nachádzali stále vojaci okupačných vojsk, ktorí sa tejto výstavy taktiež zúčastnili a boli tak uchvátení akitami, že si niektorí pri odchode z krajiny so sebou odviezli aj nového spoločníka.
V roku 1948 sa 12.AKIHO výstavy zúčastnilo viac ako 60 psov a v roku 1949 to bolo už 82 psov.
Populácia psov sa odvtedy začala úspešne zvyšovať a dnes sú Akity obľúbeným plemenom po celom svete.
