Intro: Snahou a cieľom nášho OZ je to, aby sa japonské psy dostávali do rúk pripraveným zodpovedným majiteľom a takisto, aby pochádzali zo zodpovedných chovateľských rúk. Len za predpokladu, že budú „splnené obe podmienky“ je šanca, že psík prežije dobrý život a sním aj celá jeho rodina. O tom, ako sa dobre pripraviť na príchod 4-nohého japonského parťáka a či je to typ psa vôbec pre nás - tomu sú na našom webe venované viaceré články.
Chceme Vám však ukázať aj druhú stranu mince. Ľahko a zle kúpiť je dnes veľmi jednoduché.
Novým majiteľom japonských psíkov sa do rúk dostávajú v našich končinách aj zle odchované jedince. Pochádzajú zo zlých pomerov, prvé 2 mesiace života nedostali starostlivosť akú šteňa potrebuje na to, aby z neho vyrástol zdravý, vyrovnaný a pohodový pes. Japonské psy sú na odchov náročnejšie. Noví majitelia sa tak neskôr ocitajú v nepríjemnej situácii. Boria sa s rôznymi problémami ako sú ochorenia, poruchy správania, nadmerná bojazlivosť, plachosť či agresivita. Pri príchode nového člena domov ešte nie je nič badateľné, prvé potiaže sa objavia obvykle o niečo neskôr.
Presnú štatistiku o tom, koľko psov japonských plemien pochádza z rúk zodpovedných a skúsených chovateľov a koľko z rúk lajdákov, čo sa chcú zviesť na vlne ich módnosti a popularity - a zarobiť si tak nejaké Eurá – bohužiaľ nevieme. Pri počte vrhov v slovenských chovateľských staniciach a priebežných počtov inzerátov na predajnom internetovom portáli, kde sú šteniatka ponúkané bez preukazu pôvodu, to hovorí skôr v „prospech“ psov odchovaných mimo serióznych chovateľských staníc. Bohužiaľ... Exponenciálne narastá počet krížencov japonských plemien s problémovým správaním, netypickými povahovými rysmi ako aj vážnymi zdravotnými problémami. Kde ten celý problém vlastne začína?
Rozárka.
Ako to celé funguje Vám prezradí shiba, ktorá dostala meno kvôli svojim nádherným hlbokým očiam. Dnes žije svoj spokojný život v Čechách v perfektnej rodine, má psieho (shibieho) parťáka a to všetko zlé, čo zažila predtým, je dnes vyvážené veľkou oddanosťou, láskou a starostlivosťou jej novej rodiny.
Možno si na konci jej príbehu poviete, že toto snáď ani nie je možné, aby pes z tak zlých podmienok dopadol tak dobre – ale je to skutočne tak. Rozárka je symbol typického psíčkarskeho klišé, ktorému na Slovensku stále hojne veríme. Je výsledkom nášho postoja a rozhodnutia, ktoré hovorí, že ak nechceme psa na výstavu, tak je normálne si ho ísť kúpiť nie do chovateľskej stanice, ale kľudne k niekomu, kto „chová“ toto plemeno aj bez nej a najmä za výhodnejší peniaz. Veríme tomu, že slušne odchované šteniatko a slušne žijúci rodičia tohto šteniatka môžu fungovať, ak toto šteniatko stojí 200 EUR a predá nám ho niekto aj bez zdĺhavých otázok. A takisto veríme tomu, že vyššia cena šteniat z chovateľských staníc sú "peniaze za značku navyše", ktorú my pre nášho budúceho gaučáka nepotrebujeme (vyhodiť).
Rozárka mala šťastie v nešťastí, nevedela zabreznúť a "porodiť Eurá".
Pochádza z množiarne na Slovensku. Jej sestry nedostali vykúpenie v podobe ochorenia – tie slúžia aj naďalej a rodia zrejme po každom háraní. Ak pes nemá schopnosť kryť a fena zabreznúť, sú pre majiteľa (množiteľa psov) ekonomicky neefektívne a je pre neho nezmyselné ich držať. Iba zaberajú zbytočne miesto v koterci. Dostali sme informáciu o tejto fenke a našli sme pre ňu riešenie - a vlastne aj novú budúcnosť. Trvalo to dlho, nemala ani očkovací preukaz.
Viete o tom, že takíto množiari šetria aj na očkovaní? Ako môže dostať 4-ročná fenka nový očkovací preukaz s prvou nalepenou nálepkou o zaočkovaní besnoty? Poďme ďalej.
Išli sme pre ňu dve. Pri prebraní sa nijak nebránila, veľmi sa bála, ale nič neurobila. Psy z množiarní často nič urobiť nevedia, lebo to je ich celodenná náplň práce – neurobiť nič, iba čakať a byť nenápadný. Postupne to zlomí aj také plemeno ako je shiba. Z veselého „taškářa – šaša“ sa stane tieň, čo sedí celý deň v kúte alebo behá zmagorený zo strany na stranu svojho 2x2 metrového koterca ako tiger v ZOO-klietke.
V množiarňach to vyzerá takto – psy majú v najlepšom prípade svoje koterce a hoci z nich nie sú púšťaní a prežijú v nich celý svoj otrasný a úbohý život, ich majiteľovi sa (na Slovensku) nič nemôže stať. Nikto mu to tam nemôže prísť zavrieť a ani dať pokutu. Kontrole totiž povie, že psy sú púšťané a venčené – nikto mu nevie reálne dokázať, že nie (sú) a porušuje zákon. Kontrola vidí „niečo ako žrádlo“ v miskách, vodu a ak je koterec primeranej veľkosti podľa vyhlášky k Zákonu o vet. starostlivosti – môže sa otočiť a ísť preč, všetko je totiž v poriadku. Tie smutné oči za mrežami, ktoré nepoznajú nič iné, len pohľad na svet cez ne – tie toho povedia o tom, ako sa majú, aj tak najviac. A legislatívu to (zatiaľ) nijak nezaujíma.
Rozárka si prvýkrát pričuchla pred nastúpením do auta ku kríčku, ktorý bol pri aute. Videla som, ako ju tá vôňa takmer prekotila. Ako úžasne vonia obyčajný kríček! Stihla hneď aj urobiť potrebu. To množstvo exkrementov by zodpovedalo potrebe 5-tich takých psov naraz. Nechcem pomyslieť čím boli tieto psy chované, ale stráviteľné živiny to rozhodne neboli. Čistotnosť danú tomuto plemenu však v sebe nezaprela. Pri naložení do prepravky v aute sa len triasla. Pazúry mala dlhé až sa jej krútili. Bola vychudnutá na kosť s útlym telom, trčiacimi rebrami a veľko pôsobiacou hlavou. Oči smutné, trochu prestrašené i rezignované, ale zároveň krásne. Čakali sme, že bude celú cestu jačať od strachu, že sa pokadí, či pociká. Nič z toho sa nestalo, ale za 1.20 h transportu autom si nedokázala zo stresu ľahnúť.
Skúsili sme ju rozptýliť vľúdnymi slovami a hodením voňavej granulky do prepravky. Čakali sme že sa po nej vrhne, musela byť hladná. Rozárka však po zbytok cesty na granulu iba hľadela. Vyše hodiny nerobila nič iné, len zazerala na tú granulu. Zrejme nevedela, čo to je a bála sa si ju vziať. Dnes vieme, že nedostávali žrať ani tie najhoršie granule, ale nejaký divný šrot vyzerajúci ako kusy kameňov nejakej kŕmnej zmesi. Pes, ktorý nevie, že to malé hnedé okrúhle čudo je granulka a dá sa to normálne zjesť...
Vyberala som ju z klietky, v ktorej sa čupila, trochu so strachom, že ma pohryzie. Aj keď sa klepala, nič také sa nekonalo. Nemohla vedieť, že tento deň sa začne jej nový, lepší život. Nasledovala opatera a karanténa v útulku, kde bola aj veterinárne ošetrená. Mala zápal maternice. Čakalo sa, kým bude môcť byť zoperovaná a vykastrovaná. Následne sa dostala do skúsených rúk dočasnej opatery a keď sa dala do poriadku, začala sa jej hľadať nová adoptívna rodina.
Rozárka dnes a Rozárka predtým sú 2 diametrálne odlišné psy, ktoré sa na seba nijak neponášajú. Shiby sú úžasné v tom, že sa často pri takejto "výmene rodiny" zmenia z ustráchaného psa, ktorý sa nijak nepodobá na typického predstaviteľa plemena, prakticky za noc na niekoho úplne iného Tam, kde predpokladáme mesiace či roky náprav, sa tak udeje ako mávnutím rozprávkového prútika.
Každý kto má shibu alebo iné japonské plemeno vie, že preúčať alebo meniť nejaké stereotypy v správaní týchto psov, je veľmi náročné. Zlá socializácia sa nedá takmer dobehnúť a odstrániť poľakanosť / bojazlivosť u týchto psov je takmer nemožné. Viaceré psy nám však dokázali, že výnimky potvrdzujú pravidlo. Rozárka si po príchode k tete do dočasnej opatery prečuchávala 2 dni a 2 noci domácnosť – nikdy necítila koberec, parkety, sedačku, knihy, topánky, stoličku, šaty... Nikdy predtým nepočula zvuk umývania riadu, televízor, rádio, otváranie okien, dverí, kávovaru... Z levelu „neviem nič a všetkého sa preto bojím“ do levelu „cítim sa v tomto svete už ako tak dobre“, kde sa dokázala ísť von vyvenčiť na vodítku, nechať si ho zapnúť, či nažrať sa z misky i ruky – to išlo veľmi rýchlo. Nestíhali sme sa tomu čudovať a denne sme si hovorili, že je to zázrak.
Otázka znie, či by sme vedeli spoznať šteniatka od fenky „typu“ Rozárka.
Nikto by si ich nekúpil, keby vedel ako žila a čo všetko prežila. Prečo vlastne nevidíme dostatočne zreteľne spojitosť medzi utrpením takýchto feniek a (ich!) šteniatkami za dobrý peniaz na inzertných portáloch. Prečo sa nám zdá okej za šteniatko dať iba pár EUR v domnení, že výstavného šampióna - a teda „papiere“ - nepotrebujeme. Neviem prečo je v nás zakorenené, že psy s preukazom pôvodu si treba kúpiť vtedy, ak sa chystáme chovať alebo chceme psa na výstavy. Opak je pravdou a verím, že sa to postupne zmení a ľudia uvidia to, čo predtým možno nebolo zrejmé.
Zodpovedne odchované psíky z chovateľských staníc končia odhadom 80% ako domáci mazlíčkovia – boli privedení na svet zodpovedne a takisto boli aj zodpovedne a správne pripravené na život u budúceho majiteľa. „Papiere“ a slušný chovateľ sú tu na to, aby sme mali záruku, že pes dostal do života len to najlepšie a rovnako tak aj jeho rodičia. Verte, nie je to možné za pár Eur. Starostlivosť o psov je nákladná vec. Keď uvidíte niekde šteniatka za nízku sumu, spomeňte si na Rozárku. Nikto by nechcel, aby mama jeho šteniatok vyzerala a žila takto. Jej „sestry“ tam ešte sú a nielen na tomto mieste, ale po rôznych kútoch Slovenska.
Japonské psy sú dnes mimoriadne populárne - čo však urobia zlé podmienky chovu, neprítomnosť človeka, nevenčenie a neustály pobyt v koterci, otrasná výživa, nulová socializácia... to sme videli nielen na tejto fenke. Nie je totiž ani prvým a asi ani posledným takto „zachráneným“ psom. Najsmutnejšou vecou je však to, že ju z pekla zachránili zdravotné problémy - neschopnosť zabreznúť a porodiť šteniatka
Verím, že „papiere“ sa stanú symbolom prejavu našej osobnej zodpovednosti k životu zvierat, ktoré dali nášmu šteniatku život. Že nám nebude ľahostajné ako a kde žijú, a že budeme dostatočne prezieraví, aby sme neuverili klamstvám a rozprávkam vychytralých predávajúcich. Za tie roky, čo tento biznis so zvieratami dobre funguje, ich majú nacvičené dokonale. „Papiere“ tu nie sú preto, aby si pes hľadal pánička, ktorý si to s nimi a psom namieri rovno na výstavný koberec.
„Papiere“ znamenajú predovšetkým úctu k plemenu a vyjadrenie našej spoluzodpovednosti k nemu, aby plemeno prežilo, udržalo si všetky cenné znaky a charakteristiky, pre ktoré ho tak milujeme a obdivujeme - pre ktoré sme sa pre neho koniec koncov rozhodli. Tých ľudí, ktorí pária a odchovávajú psov hocijako, nikto nikdy zrejme nepostihne. Než sa legislatíva pohne vpred, obávam sa, že prejde ešte veľa času. Jediným spôsobom ako nepísať príbehy ďalších „Rozáriek“ je nekupovať lacné šteniatka bez papierov (preukazu pôvodu). A ak plemeno – tak jedine od chovateľa, zodpovedného, skúseného a seriózneho.
Takýchto mám (a otcov) malých shibích šteniatok od „Rozáriek" čo vedeli zabreznúť sú po Slovensku desiatky, možno stovky. Ako ich máme zachrániť? Ako ich odtiaľ máme dostať? Dopyt po šteniatkach je stále vysoký. Ak jednu odoberieme, nová (mladšia, svieža a silnejšia) ju nahradí... Je to prakticky bezvýchodisková situácia a často cítime bezmocnosť.
V minulosti sa o praktikách takýchto ľudí vedelo málo. Dnes máme situáciu pomerne presne zmapovanú. Dnes vieme povedať ako tie psy žijú a mnohé kruté svedectvá vidíme denne aj za iné plemená. Napriek tomu boom bezpapierových šteniatok - malých či veľkých Hačikov - neprestáva. Dokážeme sa rozčúliť nad týraním nevinných zvierat, nad vyšťavenými zúboženými psími matkami a volať po potrestaní vinníkov. Na strane druhej je možno náš pes doma od takejto matky a ani o tom nevieme. Naleteli sme? Oklamali nás? Unáhlili sme sa? „Neriešili“ sme to nejak do hĺbky? Nechceli sme so psíkom chodiť na výstavy? Nepotrebovali sme na lásku papiere? Chceli sme len gaučového rodinného parťáka?
Pomôžte nám prosím medzi ľuďmi robiť osvetu, aby sa „papiere“ ku psíkovi nepovažovali za pánsky rozmar ako sa to snažia nahovoriť ľuďom najmä množiari psov.
Chovateľská stanica („papiere“) sú nástrojom ochrany pre nás kupujúcich, budúcich majiteľov šteniatok, aby sme si mohli prísť skontrolovať ako sú psy chované a držané, aby sme mali záruku aspoň základného stupňa ochrany a dobrej starostlivosti o psov, lebo chovateľ musí dodržiavať Chovateľský poriadok, a aby sme vedeli rozlíšiť medzi ľuďmi, ktorých nepoznáme dokonale.
Ak niekto nechce mať chovateľskú stanicu, znamená to, že má asi čo skrývať a nechce, aby mu to tam niekto uvidel a skontroloval! Založiť si CHS stojí 40 Eur, takže ak niekto hovorí, že nechce mať "papierovačky a opletačky", tak nás vedome klame. Je to suma menšia ako týždenný nákup v potravinách. Tie psy a ich dobro mu za to nestoja?! My vieme prečo si dotyční ľudia nechcú založiť normálnu chovateľskú stanicu - aj keby chovali len v malom alebo príležitostne.
Nechcú sa podrobiť kontrole chovateľského klubu, nechcú rešpektovať regule ochrany psov v chove, nechcú povinne zdravotne vyšetrovať psov, nechcú sa vyhnúť páreniu súrodencov medzi sebou alebo potomkov s rodičmi, nechcú dodržiavať medzi krytiami povinné časové rozostupy, nechcú, aby im niekto pozeral na prsty, čo tam s tými psíkmi robia a ako sa k ním správajú. Chovateľská stanica musí tieto informácie verejne preukázať a budúci záujemca si ich môže (a mal by si ich!) zistiť. Je to ochrana pre nás kupujúcich.
A najmä – je to ochrana tých, ktorí hovoriť nevedia, nie je ich vidno, nie je ich počuť.
Sú to otcovia a matky šteniat. Vďaka nim máme doma toho svojho psieho parťáka - lásku a člena rodiny zároveň. To oni si zaslúžia našu nekonečnú vďaku a my im dlžíme dobrý život za život, ktorý dali. Za taký skvelý život, aký dostane ten náš – naše šteniatko - ich potomok. Do neho dala matka kus svojho života, živín - ju to stálo sily. Ona potrebuje ochranu a náležitú opateru. Ak sa nebudeme dostatočne zaujímať o to, ako žijú otcovia a mamy našich šteniat, utrpenie psov akým bola aj Rozárka zrejme nikdy neskončí. Neverím po skúsenostiach už v rýchlu zmenu, na to môj optimizmus a ani nasadenie už asi stačiť nebudú.
Verím však v zmysel neustálej osvety, a že sa k nám pridá stále viac ľudí, ktorí si budú svojho parťáka vyberať zodpovedne. A ak sa rozhodnú pre konkrétne plemeno, tak zájdu za skúseným a serióznym chovateľom.
Jana Martišková
Vaše Rozárka "
