Výchova

Výchova japonských plemien

Táto téma nie je úplne jednoduchá - nie však preto, že by bolo nadmieru ťažké pre bežného človeka vychovať psa, ale najmä preto, že hovoríme o prírodných (pôvodných) plemenách - a aj preto, že na spôsoby a výchovu samotnú existuje veľa pohľadov.

Je to dané aj tým, že každý majiteľ má inú predstavu ako sa má ideálne vo finále správať jeho pes - čo je pre neho želateľné, akceptovateľné a čo nie. Preto ani výmeny názorov na výchovu nikdy neutíchnu, nakoľko objektom diskusií budú nielen spôsoby (cesty) ako dosiahnuť ten-ktorý cieľ, ale aj preto, že sami majitelia majú rôzne predstavy v samotných cieľoch.

Téma výchovy je obsiahla a zaberie súčasným i budúcim majiteľom pomerne mnoho času - v tomto príspevku je našou snahou dať aspoň námet - čím všetkým sa treba pred zaobstaraním si šteniatka zaoberať, a čo nám pomôže lepšie pochopiť zmýšľanie psa, jeho potreby a nastaviť odzačiatku správnu komunikáciu s ním. To je vždy dôležitým predpokladom samotnej úspešnej výchovy.

Japonské plemená a ich osobnosť sú pomerné náročné pre laika na pochopenie - porozumieť ich zmýšľanie, videnia sveta i samotné potreby psa k tomu, aby z neho vyrástol vyrovnaný jedinec. Práve tejto téme odporúčame budúcim majiteľom venovať svoju pozornosť ešte predtým ako sa rozhodnú pre šteniatko.

Japonské plemená sú veľmi inteligentné, avšak našinec si často inteligenciu zamení za poslušnosť. Poslušný nerovná sa automaticky vysoká inteligencia - japonské plemená sú rodení individualisti, sú to veľmi múdre psy schopné myslieť a konať samostatne. Typicky Shiba napríklad pracovala pri love a strážení obydlia (či zneškodňovaní hlodavcov) výrazne samostatne, sú to psy, ktoré prežijú vďaka hustej podsade veľkú zimu ale i teplo, vedia si uloviť potravu (alebo sú o tom aspoň presvedčení keďže boli v minulosti využívaní na lov) - načo by potrebovali nás ľudí? Tu sa dostávame k základnej otázke ochoty spolupracovať s nami - ľuďmi. Prečo nás tieto psy potrebujú? Za uspokojenie akej potreby alebo motívu budú ochotné a radi spolupracovať? Akého pána si želajú a potrebujú? Akoby sme mali vlastne pristúpiť k ich osobnosti a samotnej komunikácii?

Typicky spomínaná "tvrdohlavosť" je spoločným rysom japonských plemien - otázka, prečo sú tieto psy vlastne tvrdohlavé a čo si pod tvrdohlavosťou predstavujeme? Neochotu uposlúchnuť? Nuž, tieto psy si vždy položia pri našej požiadavke či povele otázku "A čo mám z toho?" alebo inak "Prečo by som Ťa mal poslúchnuť?" ...vždy im hlavou preblesne otázka "či sa im to oplatí" a kto povel vyslovuje - aký vzťah a rešpekt majú k tejto osobe. Na tomto mieste je zrejme správne podčiarknuť, že každý pes vymieňa svoje správanie za získanie niečoho, čo chce alebo potrebuje - za uspokojenie svojich potrieb. Nikto z nás nechodí do práce zadarmo, ani naše psy. Japonské plemená si svoju "plácu" zvážia dvakrát než iné psy. Správna motivácia / odmena a komunikácia je kľúčom k ochotne spolupracujúcemu psovi. Slovo "poslušnosť" má skôr taký "pracovno-policajný" nádych - nazvime to radšej ochotou dobrovoľne a s radosťou uposlúchnuť naše povely či pravidlá. Našim cieľom je totiž japonský pes, ktorý bude spolupracovať rád. K faktorom motivácie ako odmeny za spoluprácu sa pripája však vždy aj spomínaný rešpekt k pánovi - ten si budujeme viac alebo menej celý život. Takisto hrá podstatnú rolu v ochote spolupracovať a uposlúchnuť.

Príklad našej rôznej ľudskej optiky na výchovu psov:

Pre niekoho môže byť predstavou (cieľom), že jeho pes dokáže rešpektovať, že si z obývačkového stolíka či kuchynskej linky nemôže vziať jedlo z taniera či misky, aj keď sú tam stále v jej ľahkom dosahu. Inému to nevadí, ak by si ich zobrala a ak nechce, aby k tomu prišlo, tak nič pod zub nenecháva v dosahu psa. Niekto nechce, aby mu pes doma obkúsal čo i len jednu nohu na starej stoličke, pre iného môže byť "vintage-úprava" nábytku akceptovateľná a je to pre neho v spojitosti so psom "normálne".

Čo je pre jedného neprijateľné, pre druhého môže byť prijateľné alebo aspoň tolerovateľné a naopak.

Diskusia o výchove by sa preto mala sústrediť nie na samotný výsledok výchovy (ciele), ale na možnosti a cesty, ako sa k daným výsledkom dopracovať (t.j. výchovné metódy a spôsoby komunikácie so psom). Je na každom majiteľovi, aby sa sám rozhodol ako má vo finále správaním "vyzerať" jeho 4-nohý japonský priateľ a podľa toho ho viedol (vychovával). Niečo je dané vrodeným temperamentom, povahou a plemenom - mnoho má však v rukách každý majiteľ, ktorý s tým môže a bude ďalej pracovať. Nechceme sa preto dotýkať názorov majiteľov radami ako by mali vychovať svojho psa - čo by malo byť správne/želané a čo nesprávne/neželané správanie. Rozhodnúť sa o tom musí každý majiteľ sám.

Medzi majiteľmi Shíb a Akít sú aj zástancovia minimálneho formovania psa "nejakou výchovou".

Obvykle argumentujú nasledovne:

° Shiba / Akita je tvrdohlavá a sebavedomá - aj tak sa ju neoplatí veľmi vychovávať, nefunguje to...
° povaha plemena (vraj) predurčuje jeho prirodzené vlastnosti správať sa určitým spôsobom, ktoré sa nedajú veľmi ovplyvniť

° Shiba / Akita vie, čo je pre ňu správne...
° výchova Shiby / Akity pácha na jej povahe príkoria, pokusy ju "formovať" majú na ňu negatívny dopad
° Shiba / Akita, ktorá pácha rôzne "shibalstvá" (napríklad ničenie vecí doma) je roztomilá a zábavná, nevadí nám ak je u nás šéfom svorky ona, tolerujeme jej, že si nechce nechať zastrihnúť pazúre, ničenie záhrady, preberavosť v krmive a pod.

Prístupy majiteľov ku svojim psom sa naprieč japonskými plemenami značne líšia. Nielen vo finálnej predstave o vhodnom / želanom správaní psa ale aj v tom, koľko majú vedomostí, ako želaný stav dosiahnuť, alebo presvedčenia, či je to vôbec možné. Niekedy však absencia vedomostí o výchove môže niektorých majiteľov privádzať k záveru, že (isté) prejavy správania nie je ani možné korigovať / zmeniť, alebo sú typickým prejavom plemena. Každý budúci majiteľ si môže premyslieť ešte pred zadovážením šteniatka japonského plemena, čo od psa v dospelosti očakáva a skonfrontoval svoje predstavy s inými dlhoročnými majiteľmi, ideálne aj chovateľmi. Uvidí tak väčšie množstvo psov a porovná si to so svojimi očakávaniami.

Sú Shiby či Akity, ktoré doma ničia veci? Áno! Sú aj také, ktoré doma nikdy nič nezničili? Áno!

Sú Shiby či Akity, ktoré neznášajú iných psov - najmä rovnaké pohlavie? Áno! Sú aj také, ktoré sú s inými psami v pohode a radi sa s nimi hrajú? ...áno.

Výchova a socializácia s dôverou a rešpektom k majiteľovi sú neoddeliteľné súčasti jedného celku - vzájomne na seba nadväzujú a podmieňujú sa.

Namiesto ničenia vecí alebo neznášanlivosti iných psov je možné dosadiť akýkoľvek iný prejav správania:

(ne)príchod na zavolanie, (ne)poslušnosť, (ne)dobrý vzťah k cudzím ľuďom, deťom, hluku, miestam... Pre každé uvedené platí rovnako, že sú psy na jednom i druhom protipóle a mnohé niekde uprostred pomyselnej stupnice. Prejavy správania však nie sú dané plne vrodenou povahou či plemenom! Podstatný je vplyv výchovy majiteľa. Niekedy je mylne zamieňaná nevedomosť o výchove za konštatovanie o určitých prejavoch správania psa, že je to "dané plemenom / povahou / prírodou / náhodu..." a je to tým pádom podľa tohto úsudku nemenné a/alebo nevhodné meniť.

Budúci majitelia by si však mali byť vedomí, že povaha a vrodené vlastnosti japonských plemien často neumožňujú znášanlivosť rovnakého pohlavia, najmä u samcov. Existujú samci Shíb aj Akít, ktorí stolerujú prítomnosť iného psa alebo aj blízky kontakt s ním či hru, avšak sú skôr v minorite. Málokedy sa znesie nablízko samec Akity či iného japonského plemena s iným (nekastrovaným) samcom. Závisí samozrejme aj od toho aký je to pes (iné plemeno), na jeho veľkosti, správaní, blízkosti a pod.

Pre lepšie pochopenie toho aké sú japonské plemená povahou a osobnosťou, čo sú ich predispozície a čo potrebujú pre svoj spokojný život - je dobré spomenúť zaujímavú charakteristiku plemena Shiba. Takto Shibu vidia a stvorili v jej rodnej krajine - tieto znaky sú typickými rysmi často aj pre ostatné japonské plemená. Pre popísanie súhrnných rysov osobnosti Shiby majú obyvatelia japonských ostrovov tri výrazy:

KAN-I - neohrozenosť, odvážnosť, smelosť

RYOSEI - dobrá povaha

SOBOKU - prirodzenosť, nenútenosť, otvorenosť

To sú tri mentálne a duševné vlastnosti, ktoré musí mať každý správny pes japonského prírodného plemena.(G. Hasket, S. Houser, 2003)

RYOSEI – dobrá povaha
Doslovný preklad RYOSEI je „dobrá povaha“. Výraz znamená, že jedinec je mierumilovný, prívetivý, verný a milujúci. Dobrá Shiba musí byť nielen dobrým strážnym psom, ale zároveň aj príjemným spoločníkom, ktorý je inteligentný a okamžite reaguje na povely. Musí mať prenikavé zmysly, ale popritom musí byť poslušný a rešpektujúci svojho pána.

Toto je pôvodná a rámcová predstava o povahe a správaní psa podľa Japoncov. Každý majiteľ môže mať vo výchove aj svoje ciele a tak formovať psa podľa vlastných predstáv. Na rešpekte k vlastnému pánovi a dôvere k nemu sa ale zhodnú asi všetci majitelia plemena.

Predstavou o dobre vychovanom psovi môže byť japonský pes, ktorý má všetky alebo niektoré z nasledujúcich charakteristík:

° je typickým predstaviteľom svojho plemena
° veselá, sebavedomá, hrdá osobnosť - vyrovnaný a spokojný pes
° ktorá kope za seba, je individualista a zároveň miluje svojho pána a svoju rodinu
° dôveruje mu a rešpektuje ho
° a pokiaľ sa môže o neho oprieť a cíti, že jej rozumie,

° urobí pre neho aj to, v čom práve sama veľký zmysel v ten moment nevidí - ak to nie je príliš často
° doma nič neničí, iných psov v primeranej vzdialenosti či blízkosti toleruje ak sa nej nesprávajú agresívne alebo dominantne

° alebo je priateľská a má radosť, ak stretne obľúbených kamošov na typickú "drsnú" hru či naháňačku,

° môže byť viac či menej teritoriálna a chrániť si svoj domov, rodinu a zdroje
° je našim dobrým parťákom, ktorého môžeme doma nechať samého odpočívať ale rada s nami vybehne na výlet, túru či iné dobrodružstvo

° a keď na ňu vonku milovaný majiteľ zavolá, tak príde! : )) (niekedy s trochou pomoci...)

Možno to znie pre niekoho ako ideálny pes ; )) Iný môže mať odlišnú predstavu - je to v poriadku.

Výchova začína ešte predtým, než si majiteľ prinesie šteniatko domov - inak sa bude dať pristupovať ku šteniatku, ktoré je sebavedomé a dobre pripravené (pozná ruch domácnosti, iných psov, domáce zvieratá, chovateľ ho ďalej privykol na prepravku, klietku, transport autom, boli na návšteve cudzí ľudia a deti a pod. Viac starostí s touto úvodnou socializáciou a výchovou bude mať ten majiteľ, ktorého šteniatko takto nie je pripravené, alebo je pripravené čiastočne, alebo nie je prototypom sebavedomého jedinca, správa sa skôr opatrne a potrebuje viac času. Tam sa s výchovou a predstavením "sveta" šteniatku nedá ísť tempom ako u jeho sebavedomého súrodenca. Zároveň platí, že výchova tohto sebavedomého jedinca bude zrejme náročnejšia - možno o trochu a možno výrazne - a bude to namáhavé. A nielen prvé mesiace.

Zvážte svoje mentálne i časové možnosti a poraďte sa s chovateľom pri výbere šteniatka ešte aj po samotnom vrhu - neobmedzujte sa pri výbere šteniatka len na to, aké chcete pohlavie a farbu - to vo finále nie je až tak kľúčové ako jeho povaha a temperament! A o tých už niečo z prvých prejavov chovateľ vie.

Základom výchovy je teda ovplyvňovanie správania psa želaným smerom - formovanie. Základným spôsobom ako sa pes niečo naučí - nejaké správanie bude opakovať alebo ho nebude opakovať, je následok a ich pocit. Pokiaľ po nejakej aktivite príde stav, v ktorom sa cítia dobre, tak toto správanie/aktivitu zopakujú radi aj v budúcnosti. Naopak, ak je dôsledok pre psa subjektívne viac či menej nepríjemný a/alebo nezískajú to, čo chcú, správanie ktoré mu predchádzalo opakovať nebudú.

Platí to však len pri 100%-tnej dôslednosti. Posilňovať želané správanie sa dá pochvalou - odmenou vo forme nášho nadšenia (emócií), fyzického dotyku (hladenia, škrabkania), ďalej odmena vo forme hry, zaujímavej hračky či iného predmetu, žrádla alebo konkrétne pamlsku... Odmena posilňuje v šteniatku zopakovanie správania, po ktorom ju získalo. To je jeden zo základných princípov výchovy.

NULTÝ STUPEŇ VÝCHOVY: SOCIALIZÁCIA

Predpokladom výchovy akéhokoľvek psa vrátane japonských plemien je ich včasná a správna socializácia. Príklad: je nemožné naučiť Shibu či Akitu pekne chôdzi pri nohe (neťahaniu na vodítku) pokiaľ je v danom prostredí v strese, nebola včas s takýmto prostredím zoznámená, je rozrušená, neistá, snaží sa odtiaľ uniknúť... Skúste učiť psa ísť kľudne pri nohe zakiaľ sa on v strese snaží z daného miesta dostať... Je to logicky nemožné.

Ďalší príklad: chcete naučiť svojho japonského parťáka na povel "čakaj" (napr. krátkodobé alebo dlhodobé odloženie). Skúšate to doma - ide to. Prídete do mesta a skúsite to tam - začne sa oblizovať, sliniť, dychčať a nedokáže obsedieť na mieste ak sa vzdialite čo i len na 5 metrov, a neobsedí tam ani chvíľu... Opäť je to dané tým, že je v nepohode kvôli danému prostrediu. Nesplnila povel nie preto, že by ho nepoznala alebo nechcela splniť, ale podmienky v ktorých ho mala splniť boli pre ňu priveľmi náročné. Opäť socializácia...

Výchova teda ide ruka v ruke so socializáciou a pokiaľ by si mal budúci majiteľ šteniatka vybrať medzi nimi dvomi - tak voliť by mal socializáciu - včasnú a správnu. Výchova a náväzná poslušnosť sa dá dobehnúť prakticky pomerne dobre aj v neskoršom veku, socializácia nie - je to dané mentálnym a fyziologickým vývojom šteňaťa v jeho rannom veku. Ideálne a správne je samozrejme socializovať a vychovávať šteňa súčasne.

Princípy dobrej komunikácie so psom

° vychovávame najskôr seba až potom psa (vlastné vzdelanie a poznatky)

° zrozumiteľná komunikácia pre psa znamená najskôr naučiť a potom vyžadovať, od všetkých v domácnosti rovnaký prístup a rovnaké dodržiavanie pravidiel (zrozumiteľnosť a predvídateľnosť)

° 100%-tná dôslednosť (každý vyslovený povel doviesť do úspešného konca, zopakovať povel iba raz)

° vyžadovať po psovi len to, čo sme ho naučili a sme si istí, že tomu naozaj rozumie

° odmeňovanie iba želaného správania

° menej hovoriť, viac konať: šteniatko na vás vyskakuje a vyštekuje lebo chce, aby ste mu hádzali loptičku - namiesto vysvetľovania, "že nemá vyskakovať, ideš dole, sadni si sadkaj si čo to robíš" a inú záplavu slov mu to, že štekať a vyskakovať po nás nemá, mu loptičku hodíme až vtedy, keď štekať prestane (pomôcť si môžeme zákazovým povelom "nie/fuj/nesmieš" ale pokiaľ šteniatko nepozná, čo znamená, neprinesie výsledok) - hodenú loptičku teda získa šteňa až potom, čo stíchne (čakáme aspoň na 1-2 sekundy keď je ticho a hodíme mu ju - tak si spojí získanie lopty s "neštekaním")

° iný príklad: majiteľ učí šteniatko zostať samé v izbe / v byte - šteniatko po zatvorení dverí začne štekať: majiteľ má 2 možnosti - ak sa vráti, posilní správanie šteniatka "chcem, aby si sa vrátil - poď naspäť, nechcem tu byť sám". Nabudúce sa bude šteniatko domáhať príchodu alebo neodchodu majiteľa rovnako - štekaním. Našou reakciou (príchodom) sme mu v hlave odobrili stratégiu: štekanie = príchod/neodchod. Náš príchod je pre psa odmenou - preto by sme mali prísť až v momente, kedy (aspoň nachvíľu) stíchne. Vtedy pochopí, že náš príchod "si zabezpečí" tak, že bude ticho.

° t.j. odmeňovať iba želané správanie psa (želané spôsoby správania) pri výchove psa je preto vždy myslieť na to, čo pes chce / čo je pre neho želanou odmenou - my našim správaním určujeme to, akým spôsobom sa k tomu pes dostane. Náš príchod si vie "vynútiť" štekaním alebo bytím ticho. Hodenie loptičky si "vie vynútiť" vyskakovaním na nás alebo sedením na zemi a upretým pohľadom na nás, a pod.

° odmenou pre psa nie je teda iba nejaká hračka či maškrta, ale naša pozornosť, prítomnosť či akékoľvek naše správanie/konanie, ktoré pes CHCE

° psa nekarháme, nenapomíname ani mu nič nezakazujeme vyslovením jeho mena rôznou intonáciou hlasu - z ľudskej komunikácie sme na to zvyknutí asi všetci: stačilo, že sa na nás mama či otec v detstve istým spôsobom pozrela alebo povedala naše meno presne zvolenou intonáciou hlasu a hneď sme vedeli "ktorá bije" a že sme často neurobili dobre... na toto treba u psov zabudnúť, je to nesprávne

° poznáte najdôležitejšie slovo pre psa? Je to meno psa - keď ho pes započuje, má sa rútiť k nám, ku svojmu milovanému pánovi. Psíka môžme osloviť, ak po ňom niečo chceme a je niečim zaujatý - než vyslovíme čo po ňom chceme (povel), získame jeho pozornosť. Meno = psova pozornosť, až následne, keď nás vníma, mu povieme čo máme na srdci ; ))

° znamená to, že ak pes robí niečo, čo nechceme, nekarháme ho za to a nezastavujeme v danej činnosti spôsobom, že s negatívnou / hrozivou intonáciou vyslovíme jeho meno - je to nesprávne. Na ukončenie neželaného správania sú rôzne spôsoby - nemalo by ním byť však psíkovo meno s nepríjemným podtónom

° ak žije šteniatko v rodine s viac ako jedným členom vrátane detí, je viac než vhodné sa vopred dohodnúť na základných pravidlách, čo sa šteniatku povolí a čo nie - šteňa potrebuje pevný rámec fungovania, aby získalo istotu, že je tam niekto, kto tomu rozumie, pevne to drží v rukách a nemusí si s tým robiť starosti ono samo (tak sa začína budovať dôvera v majiteľa) - pokiaľ je členov domácnosti viac, pravidiel by sa mal 100% držať každý člen. Pre vývoj a formovanie správania šteniatka nie je nič horšie ako pravidlá, ktoré sa menia s členmi domácnosti

° budúcim majiteľom šteniatka japonských plemien odporúčame, aby začali vychovávať ešte predtým, než šteniatko k ním dorazí - začať treba od seba: tým máme na mysli získanie vedomostí o plemene, samotnej výchove, správnej komunikácii so psom, jeho potrebami, jeho správnym fyzickým a psychických vyžitím, vzájomnej komunikácii medzi psami a pod... je viac než fajn mať vo veciach aspoň "trochu jasno" než šteniatko skutočne príde ku nám. Jeho tempo vývoja je totiž rýchle a v situácii, že do toho ideme bez dobrého informačného základu, môže nás ľahko predbehnúť - vtedy budeme psa viac odúčať ako "nie", odnaúčať či preúčať, než učiť ako "áno". Dobrou oporou pri získaní vedomostí Vám budú naše stránky ako aj skúsenosti iných majiteľov týchto psov - niet nad praktickú skúsenosť.