Obsah časti ZDRAVIE:


1.  Sebaceózna adenitída u Akít - “záhadné kožné ochorenie”

2. Balančné podložky: stojím a pritom cvičím!
3. Dysplázia bedrového kĺbu
4. Luxácia pately


Sebaceózna adenitída u Akít - “záhadné kožné ochorenie”

Autorský tím: PD Dr. Ina Pfeiffer a Sara Baila cand. Dipl-Biol. (Feb 2015)


Úvod:

Sebaceózna adenitída (SA) u psov je primárne postupný, zápalom sprevádzaný rozpad kožných mazových žliaz. Hoci sa toto ochorenie vyskytuje u rôznych plemien, niektoré plemená naň majú zvýšenú predispozíciu, to znamená, že sú naň náchylnejšie.

Najčastejšie bývajú týmto ochorením postihnuté plemená ako napríklad Akita, Americká akita, Pudle, Maďarská vyžla, Samojed, Čau Čau a Anglický špringeršpaniel. Výskyt SA sa taktiež zistil u mačiek, králikov, koní aj ľudí (Bensignor & Guaguére, 2012).

V tomto kontexte budú diskutované vedecké poznatky o SA, predovšetkým u Akít.

Foto a majiteľ: Jitka Balejová, na prvých dvoch fotografiách (horný rad) z 3/2012 zdravý pes Utako Tomimopa (Toshiro) pred nástupom sebaceóznej adenitídy. 
Tretia a štvrtá fotka (spodný rad) boli urobené 7/2013 a zachytávajú rovnakého psa po nástupe SA.

Anatómia kože


Mazové žlazy

Ako bolo spomenuté, kožné mazové žľazy (glandulae sebaceae) hrajú pri tomto ochorení významú rolu.

Obr. 2 zobrazuje detail anatomickej štruktúry kože spolu s presným umiestnením žľazy (v nemčine “Talgdrüse”). Mazová žľaza sa nachádza v strednej vrstve kože označovanej ako zamša alebo dermis a je prepojená malým horizontálnym kanálikom s dutinkou obsahujúcim chlpový folikul. Maz sa z mazovej žľazy vylučuje folikulovým kanálikom na povrch kože. Tukové látky sa následne rozotrú a vytvoria na pokožke a chlpe samotnom ochranný film. Okrem premazávania kože plní maz aj funkciu fyzickochemickej bariéry chrániacej kožu pred možnými patogénmi.

Obr. 2 - ilustrácia anatomickej štruktúry kože (Fabre, 2014)
Vo vylučovanom maze sa nachádzajú aj soli a niektoré bielkoviny ako napr. Glykoproteíny, interferóny, imunoglobulíny, ktoré sa podieľajú na špecifickej ochrane (Sousa, 2006). Okrem nich sa na tejto ochrane podieľajú aj ďalšie mastné kyseliny.

Mazové žľazy sa nachádzajú na celej koži psa s výnimkou bradaviek, ňufáku a chodidiel na labách. V mazových žľazách sú rozdiely vo veľkosti, počte a hustote a to v závislosti od oblasti na tele kde sa nachádzajú. Extrémne veľké žľazy sa nachádzajú v oblasti brady, krku a chvosta.


Obr. 3 - Zhluk hnedastých zlepených zrohovatených úlomkov nahromadených okolo chlpov
Idiopatická (t.j. bez detekovateľnej príčiny) sebaceózna adenitída je charakterizovaná zápalom mazových žliaz vedúcim k úplnému zničeniu žľazy (Bensignor & Guaguére, 2012).

Vo výsledku sa produkcia mazu v postihnutej oblasti znižuje a zanecháva niekoľko negatívnych účinkov na koži a srsti. Doteraz nie je známe ako ovplyvňuje nedostatok vylučovaného mazu rast srsti (Sousa, 2006).

Obr. 3a - detail chlpov zo srsti Akity postihnutej SA (autor Jitka Balejová)

Mikroskopické skúmanie preukázalo suchý a šupinatý povrch kože a u niektorých psov sa SA prejavila až mozoľmi (obr. 4C) či pľuzgiermi (obr. 4D) (Simpson & McKay, 2012).


Pre SA u Akity je typický rohovinový odtieň resp. chrasty, ktoré sa hromadia a lepia dohromady okolo jednotlivých chlpov (obr. 3). Okrem straty podsady sa srsť popisuje ako suchá, matná a krehká až lámavá.

Strata mazu vo všeobecnosti vyvoláva širokú škálu druhotných kožných infekcií: bakteriálnych, vírusových alebo hubových (Bensignor & Guaguére, 2012), ktoré sú sprevádzané nepríjemným zápachom (neprané ponožky).

Prehľad klinických príznakov SA u Akity (Bensignor & Guaguére, 2012):

  • Rohovinový odtieň pozdĺž chlpu

  • Podráždená pokožka, zväčša spôsobená hubou alebo baktériou

  • V prípade akútnej pyodermy (bakteriálnej infekcie sprevádzanej tvorbou hnisu):

    • Mozole (obr. 4C)

    • Pľuzgiere (obr. 4D)

    • Zápalové ohniská (ang. inflammatory collarette) (obr. 4E)

  • Rovnomerné vypadávanie srsti (alopecia - holohlavosť) až po úplnú stratu srsti

  • Srsť

    • Lámavá

    • Matná

    • Vyzerá ako vyžratá moľami

  • Biele psy nadobúdajú hnedočervený odtieň kvôli vzniknutým hnedastým chrastám

Obr. 4: A-E: zobrazenie symptómov SA u Akity

A: detail páperového rohovinového odtieňa (Bensignor & Guaguére, 2012), B: rohovinový odtieň pozdĺž vlasovej línie, 
C: mozole (Noli, 2008), pľuzgiere (Noli, 2008), 
D: ohniská (Noli, 2008).


Vo všeobecnosti sa prejavujú klinické príznaky najčastejšie na hlave. Presnejšie na vonkajších stranách uší ako hnedasté chrastovité pozostatky, ktoré sa môžu nesprávne zamieňať s roztočmi. Neskôr sa príznaky SA rozširujú po celom tele až k chvostu (Simpson & McKay, 2012). V chronickej fáze ochorenia sa srsť javí redšia - akoby vyžratá moľami (Simpson & McKay, 2012) - zatiaľ čo zostávajúca srsť má šedastý odtieň a pripomína šteňaciu srsť.

Špeciálne u Akity sa niekedy objavuje rozptýlená hyperkeratóza (nadmerné rohovatenie kože vyvolané zvýšenou produkciou keratínu = rohoviny), ktorá vyzerá podobne ako rovnomerná alopecia (strata srsti) (Bensignor & Guaguére, 2012).

U Akity bývajú postihnutí tak psy, ako aj feny. Medzi SA a farbou srsti, zdá sa, nie je žiadna korelácia. Vo všeobecnosti sa prvé symptómy objavujú v období začiatku sexuálneho dospievania. Nebolo identifikované významné prepojenie medzi dĺžkou trvania a závažnosťou ochorenia.

Rovnako nebola pozorovaná žiadna úmera medzi stupňom ochorenia a vekom psa. Vývoj SA nie je vždy rovnaký, nedá sa presne predpovedať podľa akého modelu sa bude vyvíjať u konkrétneho psa.

U niektorých jedincov sa vyvíja rýchlo (v priebehu 2 mesiacov), zatiaľ čo u iných má pozvoľný nástup a priebeh počas niekoľkých rokov (Reichler, et al.,2001).

U Akity sa predpokladá, že SA sa dedí autozómovo recesívnym spôsobom (viď obr. 5 - Reichler, et al., 2001). To znamená, že: “jedinec musí zdediť dve zmenené (mutované) kópie určitého génu resp. skupiny génov (t.j. od každého z rodičov dostane po jednej zmenenej kópii génu) na to, aby sa choroba prejavila. Ak jedinec zdedí iba jednu zmenenú kópiu a druhú kópiu génu má normálnu, je vo väčšine prípadov iba zdravým prenášačom (heterozygotom), pretože normálna kópia génu funkčne kompenzuje mutovanú. U prenášača sa teda daná genetická porucha neprejaví, je iba nositeľom jednej zmenenej kópie génu, popri jednej normálnej kópii z toho istého páru génov.”**

Preto sa často v súvislosti s SA používa pojem genodermatóza alebo genetická porucha kože. Pravdepodobne hormonálne zmeny zohrávajú v spustení choroby kľúčové postavenie. Rovnako však nemôžeme vylúčiť ani graviditu či stresovú záťaž, ktoré tiež môžu pôsobiť ako spúšťač.


Obr. 5 - diagram modelu autozómovej recesívnej dedičnosti (Brueggemann, 2014)

Klinická diagnostika


Diagnostika SA je veľmi obtiažna bez biopsie kože (histologické vyšetrenie). SA totiž vykazuje viacero podobností s inými ochoreniami, ako napríklad psia demodikóza (parazitárne ochorenie kože spôsobené roztočmi z rodu Demodex), dermatofytóza (infekcia spôsobená plesňami), folikulitída (zápalové bakteriálne ochorenie folikulov) alebo leishmanióza (infekčné parazitické ochorenie spôsobené prvokmi rodu Leishmania, prenáša sa uštipnutím bodavého hmyzu rodu Phlebotomus a Lutzomyia, atd. (Bensignor & Guaguére, 2012).

Práve vďaka podobnosti s vyššie uvedenými chorobami by veterinárny lekár mal najprv vyšetriť a vylúčiť tieto ochorenia aby nebola určená nesprávna diagnóza.


Biopsia


Definitívna diagnóza môže byť stanovená jedine na základe biopsie kože. V prípade podozrenia na SA sa opakovane odoberajú viaceré vzorky kože z rôznych oblastí tela aby sa identifikovali rozdielne zápalové fázy mazových žliaz.

Pozorujeme tri fázy so zápalovými symptómami:

V prvej fáze je zapálený vylučovací kanálik mazovej žľazy (Bensignor & Guaguére, 2012).

Počas druhej fázy sa vo vzorkách nachádzajú aj rôzne obranné bunky imunitného systému (obr. 7).

Medzi také obranné bunky patria makrofágy (typ bielej krvinky, ktorý má schopnosť pohlcovať a tráviť časti iných buniek), lymfocyty (druh bielej krvinky, ktoré sú základom špecifickej (získanej) imunity, pretože ako jediné sú schopné špecificky rozpoznávať antigén), neurofilné granulocyty (biele krvinky s granulami v cytoplazme, ktoré majú tiež silnú schopnosť likvidácie pohltených častíc). Tieto bunky sa vyskytujú ako akumulované množstvo buniek bez spájajúceho tkaniva (Linek, et al., 2005).

Vo fáze 3 nastupuje zničenie mazovej žľazy, pravdepodobne spôsobené infiltráciou imunitných buniek. V tkanive sa tvorí perifolikulárna fibróza (Bensignor & Guaguére, 2012). Inými slovami, na konci ostáva v napadnutých oblastiach iba zjazvené tkanivo (Kloeppel, et al., 2008). Keďže boli mazové žľazy kompletne zničené, zápal ustupuje.

Obr. 6 - histologický obraz mazovej žľazy so zápalovou reakciou (Reichler, et al., 2001)

Je dôležité zdôrazniť, že SA nie je spôsobená mikrobiálnou infekciou - vírusy, baktérie ani plesne či huby neboli v postihnutom tkanive pozorované.

SA sa dá chápať ako ochorenie autoimunitného systému čo znamená, že sa obranný mechanizmus tela snaží útočiť na vlastné štruktúry. U Akity je teda výskyt SA pravdepodobne spôsobený predovšetkým autoimunitným ochorením.


Trichoskopia


Využitím trichoskopie (metóda na vyšetrenie vlastností vlasov, chlpov pod mikroskopom) sa dá získať detailná informácia o hustote srsti, určiť stupeň tvorby pľuzgierov či typického rohovinového odtieňa) (Bensignor & Guaguére, 2012).

Liečba


V súčasnosti nie je možné SA úplne vyliečiť a navrátiť zdravotný stav zvieraťa naspať do rovnakého stavu ako pred SA (Bensignor & Guaguére, 2012). Inými slovami neexistuje liečba, ktorá by kompletne obnovila srsť a kožu Akity (alebo akéhokoľvek iného psa) postihnutej SA.

Zdá sa, že ochorenie sa typicky rozvíja v periodických cykloch. Na začiatku pes vykazuje zvýšenú stratu srsti. Olejové kúry podporujú rast chlpov takmer naspäť do normálu. S ďalším cyklom znova dochádza k strate osrstenia.

Cieľom terapie je spomaliť zápalový proces a znížiť stresovú záťaž psa aby sa stabilizoval imunitný systém psa (Simpson & McKay, 2012).


Lokálna liečba


Lokálna liečba znamená vonkajšiu aplikáciu medikamentov.

Nižšie sú popísané jednotlivé kroky liečby. Procedúra popísaná v kroku 4 je síce relatívne časovo náročná ale v praxi sa ukazuje ako veľmi sľubná (Simpson & McKay, 2012).


Krok 1: Odstránenie chrást, lupín a zrohovatených štruktúr na koži

Počas kúpeľa s použitím keratolytických šampónov odstráňte suché lupiny a chrasty, rovnako ako zrohovinovatené čiastočky. Doporučujú sa špeciálne šampóny s obsahom síry alebo kyseliny salicylovej (Scott, et al., 2001).

V prípade sekundárnej bakteriálnej folikulitídy sa ukazuje ako veľmi efektívna kombinácia vyššie uvedených šampónov s benzoylperoxidom. Všetky šampóny by mali pôsobiť po dobu 10 minút (Simpson & McKay, 2012).

Krok 2: Doplnenie olejového ochranného filmu na pokožke

Okúpte psa s použitím bežne dostupného detského oleja, extrapanenského olivového oleja alebo mesiačikového oleja (angl. calendula oil). Osvedčila sa kúra s použitím oleja zmiešaného s vodou v pomere 50:50. Vmasírujte emulziu od hlavy až k chvostu a nechajte pôsobiť po dobu zhruba 2 hodín.

Obr. 7 - po kúre kokos. olejom (foto na 2. deň po aplikácii) - tmavé odumreté čiastočky vrstvy kože

Krok 3: Odstráňte prebytočný olej.

Krok 4: Ochranná starostlivosť o kožu

Zvlhčujúce produkty ako napr. Kondicionéry (Vétoquinol Hydra-Pearls™ šampón, Virbac EPISOOTHE® šampón) a spreje (Virbac HUMILA® Sprej) chránia kožu pred vysychaním a podporujú ochrannú funkciu kože (Rosser, 1999).

Simpson a McKay (2012) navrhuje vykonávať tento 4-krokový postup raz za týždeň po dobu 4-6 týždňov. Koža a srsť by mali začať vykazovať známky zlepšenia do 1-2 mesiacov.

Vonkajšia olejová kúra je jednoduchou a lacnou metódou obnovy tukovej vrstvy pokožky. Podľa štúdie Bensignora a Guaguére z roku 2012, olivový olej podporuje ústup rán na poškodenej koži.

Ako ukazujú konkrétne analýzy, zložky olivového oleja (83% kyseliny olejovej) sú veľmi podobné prírodnému zloženiu mazu: 48% esteru cholesterolu, 48% vosku, diestery a 4% voľných mastných kyselín, rovnako ako aj mierne kyslé pH (Bensignor & Guaguére, 2012). To je pravdepodobne dôvod prečo olivový olej dokáže simulovať vonkajší kožný biofilm a chrániť tak proti škodlivým patogénom (Bensignor & Guaguére, 2012).

Cyklosporíny sú často vnímané majiteľmi ako nákladná liečba SA. Sú však často spájané s negatívnymi vedľajšími účinkami. Tieto lieky patria do skupiny imunopresív používaných na potláčanie vlastného napadnutého imunitného systému. V minulosti boli známe iba orálne podávané cyklosporínové kúry. Nedávna štúdia preukázala aj sprejové podávanie s výsledkom zlepšenia pokožky, srsti a takisto celkového zdravotného stavu psa.

Nie je však celkom jasné, či sú to práve cyklosporíny, ktoré zlepšujú zdravotný stav a vedú k ústupu SA alebo sú to iné zložky sprejov ako napr. 1,2-propanediol, rastlinné oleje alebo minerálne oleje (Bensignor & Guaguére, 2012).

Navyše sa diskutuje o používaní Ortena® (s hlavnou zložkou 1,2=propanediol) ako prostriedku na liečbu uší. Jednou z jej najdôležitejších zložiek je bezfarebný olej skvalén (angl. squalane = zlúčenina, ktorá sa získavala zo žraločej pečene, dnes sa získava extrakciou z olivového oleja).

Takisto je zaujímavou myšlienkou používanie lipidu ako medziprodukt telového vlastného metabolizmu (Käse, 2014). Napríklad skvalén má schopnosť odstrániť keratín (rohovinu) z pokožky a nahradiť ju lipidovou vrstvou (Bensignor & Guaguére, 2012).


Systémová terapia


Systémovú terapiu môžeme opísať ako používanie liekov vo forme tabletiek a injekcií, to znamená transport agenta krvným obehom.

Cyklosporín sa niekoľkokrát použil ako liek proti SA. Ústna dávka 5-10mg cyklosporínu na 1kg telesnej váhy sa ukázala ako úspešná. Liek spôsobuje spomalenie imunitného systému, ktoré blokuje všetky zápaly. Do istej miery bola zistená regenerácia mazových žliaz, v závislosti od štádia SA.

V otvorenej štúdii vykonanej Bensignorom a Guaguérom (2012) bolo cyklosporínom liečených 12 psov po dobu 1 roka. 60% testovaných zvierat vykázalo klinické zlepšenie. Po 8-12 mesiacoch liečby sa zistila stabilizácia zápalovosti. Prerušenie liečby viedlo k spontánnemu obnoveniu SA (Bensignor & Guaguére, 2012).


Kritická liečba


Niekoľko systémových kúr vyústilo do neuspokojivých výsledkov. Ústne podávané kapsule s mastnými kyselinami nevedú k žiadnemu pozitívnemu účinku na stav pokožky (Simpson & McKay, 2012). Podobne aj liečba kortikoidmi priniesla negatívne výsledky (Bensignor & Guaguére, 2012 a Simpson & McKay, 2012).

Kortikoidy patria do skupiny steroidných hormónov, ktoré sa tvoria v nadobličkovom kortexe. Okrem vplyvu na mnohé fyziologické účinky, kortikoidy hrajú rolu aj pri metabolizme - najmä vo vode a elektrolytickej telesnej rovnováhe, kardiovaskulárnom a nervovom systéme. Takisto potláčajú imunitný systém a tak majú protizápalové účinky (Simpson & McKay, 2012).

Poslednou možnosťou je liečba SA vitamínom A (retinoidy). Podobne ako vyššie uvedené medikamenty, má aj vitamín A protizápalový účinok. Retinoidy sa podieľajú na bujnení a diferenciácii buniek.

Pod prísným lekárskym dohľadom vykazovalo niekoľko plemien po 3-mesačnej liečbe zlepšenie až 80-90%. Syntetické retinoidy (napr. Isotretinoin a acitretin) môžu priniesť utlmenie prejavov SA (Simpson & McKay, 2012).

Štúdia vykonaná Simpsonom a McKayom v 2012 preukázala, že 60% psov liečených syntetickými retinoidmi vykazuje 50% redukciu vypadávania srsti. Hoci liečba vyššie uvedenými liečivami naznačuje určitú obnovu, ich používanie je vysoko kontroverzné, pretože zatiaľ neboli kompletne zanalyzované vedľajšie účinky.

Možnými vedľajšími účinkami sú poruchy trávenia, suché oko spôsobené nedostatkom slznej tekutiny, hnačka, deformácie plodu počas gravidity, zvýšená úroveň triglyceridov (formy tuku v krvnej plazme), rizikový faktor pre kardiovaskulárne ochorenia alebo otrava pečene (Bensignor & Guaguére, 2012 a Simpson & McKay, 2012).

Pre tieto druhotné účinky by mali veľmi starostlivo sledovať zvolenú terapiu (Bensignor & Guaguére, 2012 a Simpson & McKay, 2012).


Liečba sekundárnych mikrobiálnych infekcií


Kožné lézie u Akít trpiacich na SA sú veľmi často spôsobené druhotným napadnutím baktériou, vírusom alebo hubou. Ak veterinár potvrdí infekciu, treba zvážiť dostatočnú antibiotickú liečbu (počas 4-6 týždňov) (Bensignor & Guaguére, 2012).


Perspektíva výskumu


SA u Akít vykazuje široké spektrum neznámych. Preto sa výskum tohto ochorenia deje vo viacerých oblastiach. Kľúčovou je spolupráca s chovateľmi a majiteľmi psov:

Krvné vzorky EDTA (Kyselina etyléndiamíntetraoctová) cca 2 ml z čistokrvných Akít s diagnózou SA (iba po biopsii kože) môžu posunúť výskum dopredu. Bez tejto spolupráce sa perspektíva riešenia tohto problému nejaví ako možná.

Stále ostáva otvorená nasledovná otázka: čo je príčinou, že sa u Akity obranné bunky psa rozhodnú útočiť a ničiť vlastné bunky a štruktúry vlastného tela? Nepretržitá liečba SA pomocou imunopresív (napr. cyklosporínom) sa normálne spája s vysokými nákladmi a nemôže byť považovaná za dlhodobé riešenie kvôli nežiaducim vedľajším účinkom.

Otvorené otázky, ktoré treba zodpovedať ďalšími štúdiami sú teda napríklad:

  • čo/ aké látky spôsobujú autoimunitné reakcie v mazových žľazách

  • Výskum genetických príčin chybnej regulácie procesov

Imunitný systém je komplexný a nie plne prebádaný systém. Preto treba zvažovať rôzne motívy a možnosti pri výskume SA. SA je mnohostranný problém. Z aktuálneho stavu poznania nemôžeme predpokladať krátkodobé riešenie na genetickej úrovni. Rolu zohrávajú viaceré ovplyvňujúce faktory ako napríklad rôzne gény, prirodzené prostredie psa, ba dokonca možno rôzne epigenetické aspekty, o ktorých sa ani nevie.



Referencie použité v pôvodnom článku:

  • Bensignor, E. & Guaguère, E. (2012). Adénite sébacée granulomateuse du chien: une revue. Prat Méd Chir Anim Comp. (47), 51-65.

  • Brüggemann, A. (2014). Tibet Terrier. Retrieved from http://www.tibet-terrier-wissen.de/gesundheit/erbkrankheiten 5 th March 2014

  • Fabre, P. (2014). Akne muss kein Schicksal sein. Retrieved from http://www.akne-info.ch/allesueber-akne/akne-verstehen/ 15th February 2014

  • Käser, H. (2014). olionatura. Retrieved from http://www.olionatura.de/_oele/index.php?id=33 4 th March 2014

  • Klöppel, G., Rudolph, P., Mentzel, T., Cardesa, A., Kreipe, H. H., Slootweg P. J., Remmele, W. (2009). Pathologie (Bd. 1). Springer.

  • Linek, M., Boss, C., Haemmerling, R., Hewicker-Trautwein, M., & Mecklenburg, L. (2005). Effekt of cycloporine A on clinical and histologic abnormalities in dogs with sebaceous adenitis. J Am Vet Med Assoc (226), S. 59-64.

  • Noli, C. (2008). Papeln, Pusteln, Krusten beim Hund-Algorithmus. Ospedale Veterinario Cunesse. Italien.

  • Reichler, I. M., Hauser, B., Schiller, I., Dunstan, R. W., Credille, K. M., Binder, H., Claus T.,Arnold S. (2001). Sebaceous adenitis in the Akita: clinical observations, histopathology and heredity. Veterinary Dermatology (12), S. 243-253.

  • Rosser, E. J. (1999). Therapy for sebacous adenitis. In: Bonagura JD, ed. Kirk's Current Veterinary Therapy XII. PA. WB Saunders, S. 572-573.

  • Scott, D. W., Miller, J. und Griffin, C. E. (2001). Dermatologic therapy. In: Muller and Kirk's Small Animal Dermatology. PA. WB Saunders , S. 241-243.

  • Simpson, A. und McKay, L. (2012). Sebaceous Adenitis in Dogs. Vetlearn , E1-E7.

  • Sousa, C. A. (2006). Sebaceous adenitis. Vet Clin North Am Small Anim Pract (36), S. 243-9


Táto publikácia vznikla prekladom z pôvodného článku so súhlasom WUAC (World Union of Akita Clubs)

Zdroje:

Balančné podložky: stojím a pritom cvičím!


Málokto z nás psíčkarov stretne za svoj život psieho fyzioterapeuta pokiaľ je náš psík relatívne zdravý a neutrpel nikdy vážnejší úraz. Rovnako tak cielene venujú starostlivosť o pohybový aparát často len majitelia, ktorí so psom športujú alebo riešia nejaký zdravotný problém.


V nasledujúcom rozhovore Vám predstavíme spolu s fyzioterapeutkou Mgr. Ninou Koleničovou špeciálne cvičenia, ktoré môžu pomôcť Vášmu 4-nohému parťákovi symetricky naposilňovať svalstvo celého tela, spevniť brušné a chrbtové svalstvo, a tým zlepšiť celkovú kondíciu. S týmito cvičeniami môžete zlepšiť aj celkový stav psíkov trpiacich na niektoré ortopedické ochorenia ako je artróza, dysplázia kĺbov, luxácia pately a pod. Rovnako sa tieto cvičenia využívajú v období rekonvalescencie po úrazoch či operáciách, ale aj po pôrode. Psí športovci sa im venujú v rámci prípravy na záťaž a prevencie úrazov. Cvičenie na balančných podložkách je nenáročné na priestor i čas, pre psíka je zábavné a poskytnú mu psychické i fyzické vyžitie.


Balančné podložky (BP) sú ľuďom už dlhšie známe z prostredia posilňovní (fitlopta, bosu a iné) – používajú sa pri cvičení so psami iné pomôcky alebo môžeme na cvičenie so psíkom použiť rovnaké?

Áno, môžeme použiť rovnaké – balančnú podložku vyberáme podľa toho, čo je cieľom cvičenia - či sa chceme zamerať na celkovú kondíciu, alebo cvičiť len konkrétnu končatinu, na ktorej bola povedzme operácia. Lopty sú rôznych veľkostí a tvarov, využívame najmä physiorolly - to sú tzv. „buráky“ (akoby dve spojene fitlopty) a iné nižšie podložky s väčším priemerom (tzv. čočky, pendel a iné). Konkrétne fit lopta a bosu nie sú pre psíky príliš vhodné.

Na akom princípe fungujú balančné cvičenia?

Sú to skôr statické cvičenia, pri ktorých je najdôležitejšie udržať správnu polohu tela. Vtedy sa zapájajú svaly hlbokého stabilizačného systému, t.j. hlbšie uložené svalstvo pozdĺž chrbtice, brušné svalstvo a svalstvo panvového dna. Tieto svalové skupiny, sa na rovnom povrchu nemusia zapájať až tak intenzívne, ako pri stoji na mäkkom či nestabilnom povrchu. Svaly pracujú viac-menej izometrickým spôsobom, čiže sa napínajú aj keď psík nerobí žiadny viditeľný pohyb. Preto cvičí, aj keď „len“ stojí. Samozrejme, že na lopte môže robiť aj aktívne pohyby hlavou, končatinami, meniť polohy a pod. To už sú však náročnejšie cvičenia a vieme tak cielene posilňovať tie svalové skupiny, ktoré si želáme.

Ooooó ty lahodné saké! Aha - sesternica akita! Tej to ale ide - je profík! No pekne makaj, granulky a zdravie nie sú zadarmo! Snáď aj ja budem taká šikovná...


Môžeme si to predstaviť porovnaním podrepu na pevnej zemi s podrepom na balančnej podložke – teda na nerovnom a nestabilnom povrchu?

Áno, každý si môže vyskúšať, aký je rozdiel urobiť podrep na stabilnej a alebo nestabilnej podložke. Väčšina ľudí nemá problém urobiť podrep na rovnej zemi, na mäkkej balančnej podložke má však veľa ľudí problém vôbec stabilne stáť. Ide o to, že svaly musia pracovať iným spôsobom a naučiť sa reagovať na neustálu zmenu polohy. Preto sa takéto cvičenia využívajú v rámci prevencie úrazov a prípravy do športu aj v humánnej fyzioterapii. Pre vrcholových športovcov je to bežná súčasť prípravy a tréningu.


Aké pozitíva prináša toto cvičenie voči bežnému „naposilovaniu“ formou behu, dlhých prechádzok a hier vonku s inými psami?

Bežné prechádzky ani naháňanie sa s inými psami nie sú cielené cvičenia. Ani nám ľudom nerastú svaly len preto, že bežne chodíme a občas pobehneme na autobus : )) . Behom vieme krásne budovať kondíciu psíka a samozrejme aj svalstvo, ale nezapájajú sa pritom práve tie hlbšie uložené svaly, ktoré sú veľmi dôležité pre správne fungovanie pohybového aparátu.

Je nutné na takéto cvičenia dochádzať za odborníkom alebo to zvládne aj sám majiteľ?

Pokiaľ sa majitelia naučia cviky od odborníka, ktorý im vysvetlí ako majú so psíkom cvičiť, tak nemusia nikam dochádzať a môžu ich cvičiť denne doma napríklad v obývačke. Záleží samozrejme od veľkosti psa, pokiaľ máte veľké plemeno je cvičenie pomerne náročné aj pre samotného majiteľa a tiež si žiada väčší priestor. So Shibou odcvičíte pohodlne doma aj v menšej obývačke, na Akitu potrebujete priestoru trošku viac : )) . Cvičenia treba so psíkom robiť pravidelne, ideálne preventívne - ešte kým sa nejaký problém nerozvinie. Zo začiatku stačí aj 10 - 15 minút denne, neskôr psík zvládne aj pol či trištvrte hodinu.

Cvičiť sa dá aj doma na chodbe alebo v izbe, väčšina cvičení je efektívnych a nie sú veľmi náročné na priestor. Výhodou je, že psík sa dá takto aj unaviť a nakŕmiť zároveň, pričom ho oceníme ako majitelia najmä vtedy, ak treba psa unaviť a vonku je škaredo.

Aké konkrétne problémy vieme riešiť vďaka týmto cvičeniam pri našich japonských plemenách?

Napríklad Shiba je malý, ľahký a stavbou tela „kompaktný“ pes. V ich populácii sa vyskytuje u niektorých jedincov problém s kolenami a bedrovými kĺbami – luxácia pately a dysplázia bedrového kĺbu. To isté platí aj pre Akity, mala som klientov aj z tohto plemena. V oboch prípadoch vie cvičenie na BP výrazne pomôcť negatívne prejavy tlmiť a oddialiť, znížiť bolestivosť postihnutých kĺbov a tým psovi zlepšiť kvalitu života.

Dá sa teda zamerať cvičením aj na nejakú vyslovene selektívnu telesnú partiu?

Áno, samozrejme – konkrétnymi cvikmi sa dajú naposilovať svaly kolena alebo svaly predných končatín, brušné svalstvo a pod.

Dokáže cvičenie psovi kĺb zázračne opraviť alebo to funguje nejak inak?

Špeciálne cvičenia na BP síce nezmení laxitu kĺbu či nesprávne postavenie v kĺbe, avšak rieši ich prípadné negatívne následky. Totiž - laxita kĺbu či nesprávne postavenie má za následok rýchlejšie opotrebovávanie kĺbovej chrupavky a neskôr môže prerásť až do artrózy kĺbu – tak ako je to aj u ľudí. Správnym cvičením a posilňovaním však vieme dosiahnuť to, že sa chrupavka opotrebováva pomalšie, degeneratívne procesy nastávajú výrazne neskôr. Dôležité sú však aj iné faktory, ako je telesná hmotnosť psa, vek a záťaž v bežnom živote. Nadváha stav výrazne zhoršuje a urýchľuje degeneratívne procesy v kĺbe, rovnako ako aj nevhodné pohybové aktivity, či preťažovanie v športe.

Seminár je fajn, ja si pred cvičením ešte troška zdriemnem, podopriem tú gumenú vec poriadne a potom môžme ísť na to!

Ako môže špeciálne cvičenie napomôcť pri luxácii pately?

V prípade luxácie 1. stupňa (najľahšia forma), sa rieši tento problém konzervatívnou liečbou. Cvičenia na BP sú v tomto prípade veľmi dôležité a efektívne. Tým, že spevníme okolité svalstvo a väzivový aparát, udržíme jabĺčko v správnej polohe a môžeme sa tak vyhnúť neželaným pohybom do strán. Čiže voľným kolenný kĺbom dokážu (mimo operácie) pomôcť jedine spevnené svaly, šľachy a celý okolitý väzivový aparát.

Platí rovnaký princíp pomoci tohto cvičenia tak pri LP ako i DBK?

Áno, pri DBK nie je kĺb v ideálnom postavení, ale naposilňovaním okolitých svalov ho odľahčíme. Drží ho vlastne všetko „to naokolo“ zjednodušene povedané a opotrebovávanie chrupavky je pomalšie. Naopak - ak je tam zlé usadenie kĺbu, ďalej veľký tlak kvôli ochabnutému svalstvu, alebo sa pridá aj nadváha – v tom prípade je možné očakávať, že pes bude mať problémy už v relatívne mladom veku.

Ak je pes zdravý, má cielené cvičenie na balančných podložkách nejaké významné benefity aj pre neho?

Cvičenie je prevenciou úrazov a zranení, zlepšuje motorické vlastnosti, koordináciu a koncentráciu psa. Viac o cvičení na BP sa môžete dočítať TU. Je to rovnaké ako u ľudí. Keď cvičíme, cítime sa lepšie, máme lepšiu kondíciu, viac energie, lepšie vyvinuté svalstvo a má to vplyv samozrejme aj na zdravie vo vyššom veku. Kto pravidelne cvičí, ten si udrží vitalitu aj do vyššieho veku. To isté platí pre psov.


Cvičenie nie je len o posilňovaní, ale je to aj veľká zábava! Psík pri ňom minie energiu správnym spôsobom a vcelku rýchlo - tú fyzickú i mentálnu. Na podložkách si môžme zacvičiť aj my majitelia - náš usedený chrbát sa nám poďakuje.


O autorke:

 

Dysplázia bedrového kĺbu (DBK)

autor: MVDr. Dominika Paučová

DBK sa nevyhýba tak ľuďom ako i zvieratám. Vyskytuje sa aj u psov a u japonských plemien patrí k nie častým ochoreniam, avšak vyskytuje sa. Týka sa panvových končatín a prvýkrát bola popísaná v 60-tych rokoch minulého storočia u veľkých plemien. U menších plemien kam patria napríklad Shiby nevytvára však veľký problém (po mierny stupeň dysplázie /C/), pretože sú to malé a ľahké psy. U stredných a väčších (napr. Akity) je DBK už väčším problémom kvôli hmotnosti. Vyskytuje sa rovnako u sučiek, ako aj u psov (v pomere približne 50:50).

Ide o vývojové ochorenie s polygénnou dedičnosťou – nejde o vrodené ochorenie. Doteraz však nebol gén či súbor génov, ktoré by mali zapríčiňovať dedičný prenos DBK na potomstvo. Dedičnú prenosnosť čiastočne spochybňujú aj praktické skúsenosti z chovu na Slovensku i v zahraničí: rodičia s vynikajúcim bedrovými kĺbami (DBK A) dávajú potomstvo (okrem A) aj B a C (v jednom / rovnakom vrhu), a naopak - rodič s DBK C dáva zdravé potomstvo (DBK A). Problém doteraz nie je presne zmapovaný - situáciu sťažuje najmä to, že nie všetko potomstvo je presnímkované a teda nepoznáme dostatočne výsledky na DBK u celého vrhu alebo aspoň časti potomstva. Bez týchto údajov totiž nie je možné dostatočne dobre pracovať s touto témou ďalej. 

Pre kĺby postihnuté dyspláziou je typická laxita, kĺb je v rastovej fázy utváraný abnormálne, v pokročilom štádiu nastáva artróza kĺbu.

Kvôli abnormálnemu vývoju nie je záťaž rovnomerne rozložená a niektorá časť hlavice a jamky je preťažovaná. Dráždenie chrupavky preťažením kĺbového púzdra a väzov má za následok poškodenie a opotrebovanie chrupavky a následne artritídu a bolestivosť. Pre abnormálny vývoj kĺbu v rannom veku šteniatka (prvé týždne života) existuje niekoľko vysvetlení - spôsobená mikrotrauma (mikroporanenie), preťaženie (pri nesprávnom type povrchu pôrodnej bedne a chovného priestoru šteniatok), nadváha a pod.


ZDRAVÝ BEDROVÝ KĹB

Bedrový kĺb patrí teda medzi tzv. „guľkové kĺby“ – je tvorený kĺbovou jamkou acetabula a hlavicou femuru (stehennej kosti). Tá zapadá do jamky a na povrchu oboch týchto kĺbových plôch sa nachádza chrupavka, ktorá zabezpečuje pružnosť kĺbov a chráni kosti pred opotrebením. V zdravom bedrovom kĺbe polguľovitá hlavica stehnovej kosti veľmi pevne zapadá do kĺbovej jamky. Záťaž je rovnomerne rozložená na celú plochu kĺbu a jamky.  


POSTIHNUTÝ BEDROVÝ KĹB

Postihnutý jedinec vykazuje nesprávne a plytké zapadnutie kĺbovej hlavice do jamky – hlavica subluxuje, čo spôsobuje nerovnomerný tlak. Tým sa chrupavka opotrebuváva na niektorých miestach rýchlejšie a neskôr sa môže prejaviť artróza či až samotná luxácia kĺbu. Tak subluxácia, ako i artóza sú pre psa bolestivé.


Dôležité vedieť!

Šteniatko sa rodí zdravé – teda so štrukturálne aj funkčne normálnymi kĺbmi. DBK sa vyvíja postupne vplyvom často pôsobenia vonkajších faktorov. V dôsledku niektorého faktora sa začne kĺb vyvíjať abnormálne čoho dôsledkom je, že sa rastové zóny uzavrú skôr ako sa majú alebo sa vyderú. Máme k dispozícií zaujímavú aktuálnu informáciu, ktorá dokladá, že o DBK toho možno vieme zatiaľ veľmi málo - súrodenci z vrhu, kde obaja rodičia mali kĺby DBK A, boli chovaní spolu - odzačiatku na jednom mieste, v rovnakom priestore, na rovnakej strave, mali rovnaký pohyb / aktivity. Napriek tomu po presnímkovaní po roku života mali výrazne rozdielne výsledky: jeden súrodenec DBK A a druhý DBK C. 

Dysplázia bedrového kĺbu nie je charakterizovaná tak, že ju pes má alebo nemá. Ak je diagnostikovaná, tak má ochorenie samotné niekoľko stupňov – 0 až 4. Zdravý jedinec sa označuje s 0 (resp. písmenom A), jednotlivé stupne dysplázie podľa závažnosti potom na stupnici 1, 2, 3 až 4 resp. B, C, D a E – najzávažnejšie štádiá ochorenia majú stupeň 4 (E).

Dyspláziou trpia najčastejšie veľké plemená ako napríklad nemecký ovčiak, labradorský retriever, novofunlandský pes, bernardín atď, avšak nevyhýba sa prakticky žiadnej skupine psov vrátane malých. Veľké a ťažké plemená sú touto chorobou postihnuté preto častejšie, pretože  je na kostru a kĺby v období rastu kladená vysoká zaťaž, vzhľadom na rýchly rast a rýchle zväčšenie hmotnosti v porovnaní s ľahšími plemenami. Ďalej k tomu dopomáhajú aj rôzne externé faktory, čo je však spoločné pre všetky plemená bez rozdielu veľkosti.



GENETIKA

Dysplázia je však multigenetické a multifaktoriálne ochorenie – to znamená, že za toto ochorenie dedične nezodpovedá jeden gén, ale pravdepodobne súbor génov. Problémom je to, že u každého plemena je tento súbor génov iný a takisto sa ho doteraz nepodarilo presne identifikovať. Nevieme takisto ako veľmi sa na vzniku DBK podieľa genetika. Do dedičného prenosu tohto ochorenia teda inými slovami vstupuje viacero génov, recesívnych i dominantných, preto nie je možné ani potvrdiť ani vyvrátiť, či je tento konkrétny jednotlivec nositeľom kombinácie génov spôsobujúcich DBK. Z výskumov vyplýva, že pes sa nerodí s ochorením na DBK, ale predispozíciou. Či ochorenie vznikne a do akého štádia, to závisí aj od iných vonkajších faktorov – preto hovoríme o multifaktoriálnom ochorení.

Genetika teda zohráva pri DBK svoj vplyv. To znamená, či rodičia, prarodičia atď boli alebo neboli na DBK postihnutí a ak áno, tak v akej miere. Nevieme však dátami zdokladovať vplyv jednotlivých generácií v hĺbke a preto nie je jasné, ako sa na vzniku DBK podieľajú tí-ktorí predkovia. Zdraví predkovia však nemajú vždy 100% zdravých potomkov, rôzne zdroje uvádzajú pri zdravých jedincoch cca 20% postihnutých potomkov na DBK.


EXTERNÉ FAKTORY VZNIKU

Problémom pri eliminácii výskytu DBK je fakt, že vznik ochorenia výrazne ovplyvňuje prostredie, pohyb, zranenia (nárazy a pod.), podmienky chovu a samozrejme výživa. Kritické obdobie zodpovedajúce podstatným spôsobom za rozvoj DBK sú prvé 2 mesiace šteňaťa, kedy sila záťaže, ktorá pôsobí na mäkké a plastické tkanivá bedrového kĺbu, môže prekročiť ich limit.

Bežný majiteľ má teda v rukách niekoľko možností ako ovplyvniť zdravie svojho psa

°         Vyberať si šteniatko od zodpovedného chovateľa, ktorý má správne chovné prostredie a podmienky

°         Traumatické poranenia: šteniatko šetriť v neprimeranom alebo nadmernom pohybe a to až do roka jeho veku a veľmi dbať na to, aby: nechodilo dolu po schodoch, vyhýbalo sa nárazom a dopadom z väčšej výšky (pozor na zoskoky z vyvýšených miest), vyhýbať sa prudkým zastaveniam (pozor na nadmerné hádzanie loptičky – aportovanie), veľmi problematické pre správny pohyb sú takisto klzké podlahy a parkety (napríklad pád / zoskok z vyvýšeného miesta na klzkú podlahu a pod.)    

°         Nadváha, ktorá je ďalším výrazným faktorom podporujúcim rozvoj DBK – ide o nadmerné a neprimerané zaťaženie kĺbov (pokiaľ majiteľ nevie, či je jeho shiba v optimálnej váhovej kondícii a nemá náhodou nadváhu, je potrebné sa poradiť s veterinárom alebo svojim chovateľom)  

°         Nesprávna výživa (nadbytok vápnika, nedostatok vitamínov a minerálov - nedostatočná výživa v prvom roku – napr. miešanie rôznych typov krmív bez rozmyslu, nekvalitné krmivo, nevyvážený barf, domáca ľudská strava, zasycovanie psa namiesto kvalitnými granulami nadmieru maškrtami, prikrmovanie alebo používanie doplnkov stravy či vitamínov bez rozmyslu a konkrétneho účelu – t.j. treba sa vyvarovať nedostatku živín, nedostatku vitamínov alebo minerálov, ich nesprávny pomer alebo naopak nadbytok). Práve v šteňacom veku by si každý majiteľ šteniatka mal dobre ošetriť výživu svojho psíka a bez dostatočných znalostí s krmivom neexperimentovať    

°         Do pol až ¾ roka veku šteňaťa sa treba takisto vyhýbať dlhým túram, joggingu či bicyklovaniu so psom, nechať šteňa pri dlhšej prechádzke častejšie oddýchnuť a takisto dbáme na to, aby neskákalo z veľkej výšky a celkovo sa vyhýbalo tvrdým dopadom (schody a pod.) - šteňa by malo tráviť väčšinu výbehu na tráve, čiže pre kĺby mäkkom a pružnom povrchu (nie dlhodobo betóne a pod.)  

°         Faktorom prispievajúcim k rozvoju DBK je tiež chladné a vlhké prostredie  

Genetickými testami teda nie je možné zistiť (lebo nepoznáme súbor všetkých génov zodpovedných za DBK) ochorenie u jedinca a ani prenášača. Preto je to zodpovednou prácou chovateľov, že tieto vyšetrenia u jedincov robia a s ich výsledkami narábajú v ďalšej chovateľskej práci zodpovedne.

Je dôležité šteniatko chrániť pred traumatickými poraneniami, kedy sa môže tvoriace sa tkanivo chrupavky a kostí poškodiť a prispieť k rozvoju DBK. Taktiež štúdie poukazujú na príčinnú súvislosť DBK s nesprávnym vývojom svalov a mäkkého tkaniva pri nesprávnej pozícii nasadenia kĺbovej hlavice voči jamke.

Koeficient dedičnosti je udávaný podľa rôznych plemien na 20-60%, zvyšok je teda v rukách chovateľa a majiteľa šteniatka.


(NE)VHODNÁ POHYBOVÁ ZÁŤAŽ

Správny a vhodný pohyb (cvičenie) vedie k stabilite bedrového kĺbu a jeho správnemu vývoju. Nesprávny pohyb alebo pohyb na nevhodných povrchoch spôsobuje opak. Niektoré zdroje a štúdie poukazujú aj na nevhodnosť nadmerného naháňania sa za loptou alebo iným predmetom (kvôli prudkému brzdeniu/zastaveniu) v šteňacom veku. 


DIAGNOSTIKA

Pokiaľ chce mať majiteľ jasno, či jeho pes trpí na DBK alebo nie, je potrebné ho nechať zrontgenovať na niektorom z pracovísk, kde takýto zákrok vykonávajú. Vyšetrenie sa vykonáva v úplnej narkóze, jeho cena sa pohybuje podľa konkrétneho miesta výkonu najčastejšie od 50 – 100 Eur.


PRÍZNAKY

Ako môže majiteľ spozorovať, že s jeho psíkom niečo nie je v poriadku? Príznaky nie sú vždy viditeľné a spozorovateľné, mladý a dobre osvalený jedinec so stredným stupňom dysplázie nemusí vykazovať žiadne príznaky.

I.                     Mladí jedinci so subklinickými príznakmi – majiteľ si všimne náhodne tzv. „zajačí skok“ u svojho psa – odrazí sa naraz zadnými nohami, alebo sa prítomnosť DBK natrafí náhodne pri inom vyšetrení (RTG), týka sa veku 4 – 14 mesiacov

II.                   Mladí psy, ktorí už majú klinické príznaky – prejavujú sa ťažkosťami pri vstávaní, neochotou k pohybu, psík je opatrnejší pri skokoch, častejšie sa naťahuje, nechce chodiť po schodoch, po pohybovej záťaži kríva a pod.

III.                 Dospelí jedinci (nad 12 mesiacov) – výskyt degeneratívnych zmien na kĺbe, pes nohu odľahčuje, aj po miernej záťaži kríva, krepitácia (akoby „vŕzganie“, ktoré počuť pri pohybe v kĺbe), následne atrofia (ochabnutie) stehenných svalov kvôli slabšej pohybovej aktivite a samotná artróza v kĺbe


TERAPIA

I.                 Konzervatívna – obmedzenie pohybu a redukcia hmotnosti

II.                Fyzikálna – vhodné cvičenie na posilnenie najmä bedrového svalstva

III.              Medikamentózna – podávanie chondroprotektív a nutričných doplnkov resp. chirurgická liečba



DBK sa vyliečiť nedá. Terapia je takisto limitovaná, zväčša sa sústreďuje len na tlmenie príznakov, v každom prípade liečba konzervatívnou i chirurgickou metódou je značne nákladná a obtiažna.

V prípade zistenia ochorenia rannou diagnostikou je do 7 mesiaca života možná chirurgická liečba. V dospelosti prichádza do úvahy z chirurgických metód výmena bedrového kĺbu za totálnu endoprotézu, prípadne u hmotnostne ľahších jedincov resekcia hlavice stehennej kosti.

Veľmi dôležité je zabezpečiť postihnutým jedincom primeraný a vhodný spôsob pohybu. Správny typ a obtiažnosť fyzickej aktivity, ktorá šetrí kĺby (napr. na mäkkých povrchoch, cvičenie na balančných podložkách či plávanie vo vode) má naopak vzhľadom na posilnenie svalstva pre psa veľký benefit.  


NAČO DBAŤ?

Obdobie veku 0-2 mesiace ako majiteľ nemáte vo svojich rukách – vyberajte si teda šteniatko od dobrého a skúseného chovateľa. Toto obdobie je totiž kľúčové čo do vzniku a rozvoja DBK! Súčasti kĺbu sú tvorené chrupavčitým tkanivom a sú mäkké, preto sa môžu deformovať a abnormálne sa vyvíjať. Postupne osifikujú na kostné tkanivo. Zodpovedný chovateľ toto všetko vie a zohľadňuje to pri starostlivosti o šteňatá. Prvé dva mesiace sú teda najkritickejšie, šteňatá sa rodia zdravé.

Od začiatku 3-tieho mesiaca, kedy si prinášate šteniatko domov, to má vo svojich rukách už nový majiteľ. Dbajte na kvalitné krmivo, správne stanovenie dennej kŕmnej dávky, započítavať do nej aj maškrty – tie nepodávať nadmerne, neexperimentujte s miešaním rôznych granúl alebo typov stravy, pokiaľ chcete barfovať, tak iba s dostatočnými vedomosťami, zabezpečte šteniatku správny a šetrný pohyb (nie nadmieru klzké podlahy, nie tvrdé dopady a nárazy, nie schody, nie dlhé túry, nie nadmerné hádzanie a aportovanie predmetov najmä na tvrdom povrchu – kvôli prudkému brzdeniu a náhlym zmenám smeru pohybu). Nezabúdajte na to, že ak po schodoch, tak smerom hore je okej a rozhodne menšia záťaž než smerom nadol - tomu sa pokúste vyhnúť.

Od 12 – 18 mesiaca je rast u psa ukončený, záťaž však treba psíkovi pridávať postupne! Pokiaľ psa beriete 3x denne na pol hodinovú prechádzku, nie je problém ho vziať na výrazne dlhšiu či túru avšak netrénovanému jedincovi by urobilo problém ak by mal napríklad pri vás netrénovaný nárazovo dlhšie cválať pri behu či jazde na bicykli. Tak pre človeka ako psa (netrénovaného) robí väčšie problémy príliš intenzívny pohyb než vytrvalostný (s nižšou tepovou frekvenciou).

V slovenskom chove sa jedince, ktoré chce majiteľ zaradiť do chovu, testujú na prítomnosť a stupeň DBK prostredníctvom zhotovenia RTG snímku. Do chovu sú pripustené jedince so stupňom DBK A a B.

Foto: MVDr. Dominika Paučová



Luxácia pately (LP)


autor: MVDr. Dominika Paučová

Luxácia pately je pomerne časté vývojové ochorenie s polygénnou dedičnou predispozíciou. Častejšie postihuje malé plemená, kam ešte stále radíme napríklad aj Shibu. U japonských plemien sa nevyskytuje nejak významne, môže sa však vyskytnúť. Spomedzi zdravotnej záťaže vyskytujúcej sa v dnešnej populácii Shíb je práve luxácia pately tým častejším a závažnejším problémom, u plemena Akita sa vyskytuje sporadicky.

Je charakteristická tým, že sa jabĺčko dostáva mimo kolenný žliabok – hovoríme teda o probléme týkajúci sa zadných končatín, konkrétne kolien. Samotná dislokácia jabĺčka z kolenného žliabku však prináša so sebou aj ďalšie problémy – úbytok svalovej hmoty na celej končatine, trpia svaly celého kolenného kĺbu, nie je tam správna anatómia kolena, končatina sa deformuje a pod. Tieto sprievodné problémy samotný jav len zhoršujú, zvýrazní sa krívanie a často prichádza k pretrhnutiu predného skríženého väzu (pri prudšej rotácii do protismeru napríklad). Luxácia pately zakladá aj ďalší problém v budúcnosti – artrózu kĺbu, pretože zjednodušene povedané – kĺb sa netrie pravidelne a chrupavka sa opotrebuváva (a neregeneruje) nerovnomerne a predčasne.

Luxácia môže byť mediálna a laterálna – pri medálnej sa jabĺčko posúva smerom dovnútra k opačnému kolenu, pri laterálnej smerom von od kolena. Mediálna luxácia tvorí väčšinu prípadov a býva často obojstranná. Získané luxácie sú menej časté a dochádza k ním najčastejšie po úraze (traumatická luxácia).

Luxácia pately má genetickú predispozíciu, preto môže budúci majiteľ šteniatka urobiť pre zdravie svojho psa to, že si vyberie šteniatko z dobrého chovu, kde rodičia na prítomnosť luxácie pately boli vyšetrení. Do slovenského chovu môžu ísť iba jedince s neprítomnosťou luxácie (0. stupeň) a so stupňom luxácie 1. Takisto sa však na jej vzniku môže podieľať úraz.


STUPNE LUXÁCIE

Stupeň 0: neprítomná, jabĺčko je pevne zasadené v kolennom žliabku a pri mechanickom tlaku (ruky) sa nedá dislokovať (neposúva sa) 

Stupeň 1: jabĺčko je v žliabku, pri manuálnom tlaku ho však dokážeme dislokovať – po uvoľnení tlaku sa následne samo vráti do žliabku 

Stupeň 2: platí čo pre stupeň 1 s tým rozdielom, že po uvoľnení tlaku sa jabĺčko nevráti a ostane mimo žliabku 

Stupeň 3: už pri nahmataní je jabĺčko mimo žliabku a pod mechanickým tlakom ho tam vieme zasunúť 

Stupeň 4: platí čo pre stupeň 3 s tým rozdielom, že ani pod tlakom ho nevieme dostať do žliabku 

Majiteľ si prítomnosť tohto problému môže všimnúť tak, že psík zvláštne poskočí – dvihne nohu a vynechá ňou akoby krok. Občas je to prehliadané a pripisované zlému došliapnutiu alebo došliapnutiu na niečo ostré či pichlavé. Takýto pohybový stereotyp však znamená, že je psa nutné nechať vyšetriť certifikovaným veterinárom. Známe „poskočenie“ totiž môže byť prejavom, kedy sa jabĺčko dostane mimo žliabok.

 

VYŠETRENIE

Zistenie prítomnosti luxácie pately je pomerne nenáročné a pre psa bezbolestné. Nie je nutné ho ani uspávať, takže odpadajú akékoľvek starosti alebo riziká spojené s vyšetrením - prebieha palpačne (pohmatom). Toto vyšetrenie je v odôvodnených prípadoch možné doplniť aj o rádiologické vyšetrenie v sedácii.


IDE O ČAS

V prípade luxácie pately je možné urobiť prvé vyšetrenie kolenných kĺbov už v 4. mesiaci veku šteňaťa. Urobte tak však kedykoľvek neskôr ak máte staršieho psa, hoci ho nebudete chcieť zaradiť do chovu alebo nemá preukaz pôvodu. Pokiaľ je problém prítomný a jedná sa o luxáciu vyššieho stupňa, je vhodné psa operovať čím skôr. Je to z toho dôvodu, že neriešený problém v neskoršom veku už prináša len čiastkovú úľavu. To je dané tým, že pes už môže mať opotrebovanú chrupavku a je prítomná artróza – a aj keď mu operácia uľaví od bolesti, tak nemusí prestať krívať. Preto chirurgické obnovenie extenzorného mechanizmu nemôže efektívne zmenšiť progresiu osteoartrózy, takže je dôležité stanoviť diagnózu čo najskôr a počas chirurgie zachovať čo najviac hyalinovej chrupky (chrupavky).

Foto: MVDr. Dominika Paučová

 

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nullam porttitor augue a turpis porttitor maximus. Nulla luctus elementum felis, sit amet condimentum lectus rutrum eget.