Moderná história a vývoj plemena Shiba

autor: Tibor Tóth

Psy sú považované za pravdepodobne najstaršie domestifikované zvieratá na svete. Domestifikovaný Canis lupus familiaris sa začlenil do života človeka ako všestranný pomocník pri chove a love zvierat a v mnohých ďalších úlohách. Jeho sociálne väzby s človekom ho vydvihli na pozíciu nenahraditeľného pomocníka a spoločníka rodiny. Spolužitie s človekom a ich špeciálne využitie spôsobili značné zmeny charakteru a exteriéru v jednotlivých populáciách. Tieto vlastnosti im zabezpečovali lepšiu adaptáciu na prostredie a na požadovaný výkon. 

Všetky foto: Saskia.photography, zľava Urayasu Wakizashi of Tianito, v strede Mami Yumi Kuro Czech Jakobín, vpravo Uma Od Troch tabiel

Nebolo to ináč ani na Japonskom súostroví. Geologická a kultúrna izolovanosť zabezpečila podmienky vytvorenia špecifického typu psov. Tieto psy boli špicovitého typu a ich spoločnou charakteristikou bolo skutočnosť, že boli využívané na lov zveri. Postupom času japonské obyvateľstvo psov nepoužívalo len na lov ale aj na stráženie a neskoršie aj ako spoločenské zviera. Tieto zmeny vyústili do vytvorenia šiestich autochtónnych japonských plemien. Dnes však Japonsko disponuje s 10 plemenami, ale len šesť z nich je považované za prírodné plemená. Medzi tieto plemená patrí aj Shiba, ktorá je považovaná za prírodné dedičstvo. Plemeno je zdravé, relatívne dlhoveké a nenáročné. Plemeno Shiba je najmenším japonským pôvodným národným plemenom, zároveň aj najpopulárnejším psom v celej krajine.


Japonsko disponuje šiestimi pôvodnými národnými plemenami, ktorých výzor a postava  sa v mnohých podobá. Najväčším z týchto psov je plemeno Akita, pomenovaná podľa prefektúry v severnom Japonsku. Menším je Kishu, ktorý sa vyskytuje v bielej farbe. Ďalším plemenom v poradí je Shikoku, pochádzajúci z rovnomenného japonského ostrova Shikoku. Po ňom nasleduje Kai a ďalej Hokkaido, alebo iným názvom Ainu. Šiestym plemenom a zároveň najmenším je Shiba. Všetky tieto plemená sú špicovitého typu a ich spoločnou charakteristikou je skutočnosť, že v minulosti boli využívané na lov, ako napríklad na lov jeleňa, divých vtákov, diviaka a medveďa. (M. Atkinson, 1998)


Prehistorická doba Japonska má názov obdobie ďžómon (10 000 – 300 p. n. l., novšie sa uvádza 14 000 – 900), kedy územie japonských ostrovov obývali „ďžómonskí ľudia“. Toto prehistorické obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým lovom zvierat. Pri vykonávaní tejto činnosti bol pes ich dôležitým pomocníkom. Archeológovia našli pozostatky psa, ktorého datovali do ďžómonského obdobia, presnejšie okolo 8. a 7. tisícročia p. n. l. Tým bolo dokázané, že ľudia v tej dobe pochovávali svojich psov. Na základe rekonštrukčných prác archeológovia poukázali aj na fakt, že nájdený pes bol pravdepodobne menšieho vzrastu (kohútiková výška mohla byť od 36,8 cm do 49,5 cm) a podobal sa na dnešnú Shibu. V Japonsku aj dodnes prevláda názor, že ďžómonský pes bol spoločným predkom všetkých šiestich japonských národných plemien. (G. Hasket, S. Houser, 2003)


Po období ďžómon nasledovalo jajoiské obdobie (300 p. n. l. – 300 n. l., novšie sa uvádza 900 p. n. l. – 300 n. l.). V tej dobe na územie Japonska prišli nové skupiny emigrantov a spolu s nimi aj psy inakšieho typu. Kultúra týchto emigrantov však bola odlišná, pretože je archeologicky dokázané, že zjedli svojich psov. Zmena  nastala až v 7. storočí n. l., keď po rozšírení nového náboženstva, t. j. budhizmu, bola zakázaná vražda zvierat. V tomto duchu v roku 696 japonský cisár Tenmu vydal edikt, ktorý zakázal jedenie zvierat, teda aj psov, od piateho do desiateho mesiaca roka. (M. Chiba, 2003)


Oficiálna kronika Japonska Nihon Shoki obsahuje informácie o použití psov na rôzne práce. Kronika sa zmieňuje o tom, že počas panovania japonského cisára Ankana (531-536) pracovníci veľkých skladov pre obilie často používali pomoc psov, aby chytili potkany a myši. Z toho vyplýva, že psy teda neboli využívané len na lov zveri, ale aj pre ďalšie úlohy. V nasledujúcom historickom období (Kofun obdobie, 300 – 650) boli viackrát dovezené do Japonska psy, čo malo za následok, že gény týchto dovezených psov sa približne v 8. storočí začali miešať s génmi psov pochádzajúcich z ďžómonského obdobia. Výzor japonských psov sa tým postupne stabilizoval.


O tomto svedčí aj skutočnosť, že na maľbách z období Heian (794 – 1185) a Kamakura (1185 – 1333) sa našli kresby zobrazujúce psy so špicatými, vztýčenými ušami a huňatým chvostom, ktoré sú typickými znakmi japonských plemien. Postupom času japonské obyvateľstvo psov nepoužívalo len na stráženie a na lov, ale od obdobia Edo (1603 – 1765) aj ako domáce zviera. Šógun Tokugawa Tsunayoshi (1646 – 1709)  počas svojho panovania vydal niekoľko ediktov, ktorými zakázal týranie a vraždu zvierat. Tsunayoshi sa predovšetkým zaoberal  problematikou psov, z tohto dôvodu získal aj prezývku „psí šógun“. Založil aj tri veľké chovné stanice pre viac ako 100 000 psov, ale jeho nástupca jeho edikty odvolal a okrem toho zrušil aj spomenuté chovné stanice. (M. Chiba, 2003)


V 50. rokoch 19. storočia v Japonsku nastala veľká zmena, keď sa Američan Komodor Matthew Perry objavil v japonských prístavoch a následne krajina otvorila svoje dvere cudzincom. To všetko však malo následky aj na japonské národné psy, pretože cudzinci doviezli plemená zo svojich krajín, ako nemecké ovčiaky, jazvečíky, duriče a stavače, ktorých potom na japonských ostrovoch používali na lov. Avšak dôsledkom toho sa japonské národné plemená dostali do úzadia. To nakoniec viedlo k tomu, že na začiatkom 20. storočia japonské psy zmizli z miest a ostali len na vzdialených a izolovaných častiach krajiny, ale iba v obmedzenom počte. Našťastie si Japonci uvedomili vážnosť tohto problému a usilovali sa zachrániť svoje národné plemená. (A. De Prisco, 2001)


Práca a snaha Dr. Hiroyoshi Saito bola veľmi dôležitá, čo sa týka skúmania japonských psov. V čase jeho štúdia ešte plemená v Japonsku neboli pomenované, boli len označené ako pes, teda „inu“, alebo ako národný pes, t. j. „ji.inu“, ďalej ako diviačí pes („inoshishiinu“) alebo jelení pes (shikainu). Dr. Saito precestoval celé japonské ostrovy a dal plemenám vlastné pomenovanie, najčastejšie podľa miesta ich výskytu (ako napríklad akita pochádzajúca z prefektúry Akita a pod.) V prípade plemena shiba však bola situácia komplikovanejšia. Pôvodne existovali tri skupiny plemena pomenované na základe ich prirodzených životných priestorov. Boli to Shinshu Shiba z prefektúry Nagano, ďalej Mino Shiba z prefektúry Gifu a poslednou skupinou bola Sanin Shiba z prefektúr Tottori a Shimane. Shinshu Shiba bola malá, červená, mala hustú podsadu a zježenú kryciu srsť. Jej slabou stránkou však bola tendencia na okrúhle oči a na čiernu masku, ktorú dedila od ďalšieho špicovitého plemena mikawa. Mikawa tiež mala okrúhle oči, čiernu masku na tvári, ale nemala urajiro nad očami. Pravdepodobne bola krížená s plemenami dovezenými zo západných krajín a neskoršie tiež so Shibami. Mikawa však nie je považovaná za japonské národné plemeno. Mino shiba disponovala s ohnivočervenou farbou srsti, tmavohnedými trojuholníkovitými očami a s dosť hrubými ušami. Sanin Shiba bola trošku väčšieho rastu ako dnešná shiba. U nej sa najčastejšie vyskytovala čierna farba, ale bez žltých znakov. Dr. Saito sa rozhodol dať týmto trom skupinám plemena spoločné meno – Shiba. (G. Hasket, S. Houser, 2003).


Existuje aj tzv. Ďžómon Shiba, ktorá bola pomenovaná podľa prehistorického obdobia. Cieľom chovateľov tohto plemena je chovať psa, ktorý sa fyzicky podobá na jedinca nájdeného archeológmi z doby Ďžómon. Títo chovatelia sa snažia znovu vytvoriť prehistorické plemeno na základe kostrových pozostatkov. Hlavným rozdielom medzi Ďžómonshibou a dnešnými Shibami je skutočnosť, že jedince plemena Ďžómon Shiba vyzerajú oveľa divšie, v podstate ako divý pes. Do určitej miery pripomínajú japonské vlky zo spomenutého obdobia (Canis lupus hodophilax). Vlastníci týchto psov chcú zachovať a zvýrazniť tieto vlčie fyzické znaky. Ďžómon Shiba sa používa na lov, pretože má ojedinelé vlastnosti, ktoré sú veľmi výhodné pri love zveri. (A. De Prisco, 2001).

Dr. Saito v roku 1928 založil prvý japonský klub s názvom Nihon Ken Hozonkai v skratke Nippo, čo v preklade znamená Spolok pre zachovanie japonských psov. Prvým predsedom klubu Nippo sa samozrejme stal sám Dr. Saito. Nippo dosiahlo, aby japonské plemená boli oficiálne vyhlásené za prírodné dedičstvo. Konkrétne shiba sa v roku 1936 stala prírodným dedičstvom. Nippo sa usilovalo aj o vypracovanie oficiálneho štandardu pre všetky svoje národné plemená. Táto snaha bola úspešná a v roku 1934 štandardy psov boli publikované.


Japonskému klubu sa podarilo usporiadať aj výstavy psov. Prvá národná výstava psov v Japonsku sa uskutočnila 6. novembra roku 1932 v Tokiu. Táto výstava bola veľmi úspešná a preto bola pravidelne usporiadaná až do roku 1942, keď sa kvôli druhej svetovej vojne v Japonsku znížil počet psov. (M. Atkinson, 1998). Počas druhej svetovej vojny populácia Shiba v Japonsku skoro vymrela.


V mestách a na husto zaľudnených miestach sa už  tieto psy ani nevyskytovali. Len na niektorých izolovaných miestach a v horských oblastiach sa našli jedince tohto plemena. Po vojne však obyvateľstvo chcelo zachrániť svoje najmenšie národné plemeno. Zobrali ich späť na obývané lokality a nakoniec sa im aplikáciou inbreedingu, teda príbuzenskej plemenitby podarilo Shiby zachovať a zvýšiť ich počet. (M. Chiba, 2003). Pár rokov po vojne sa japonskí chovatelia znovu snažili oživiť svoju klubovú a výstavnú činnosť. Tak v roku 1948 vznikla nová organizácia s názvom Spolok všetkých japonských strážnych psov, t. j. AJGDA. Predsedom spolku sa stal Tanzan Ishibashi a prvú svoju výstavu organizoval už v roku 1949. AJGDA bola predchodcom dnešného Japonského kennel klubu.


Keď už plemeno Shiba bolo regenerované, vypukla epidémia, ktorá opakovane zdecimovala japonské národné plemená. Chovatelia sa aj v tomto prípade usilovali zvýšiť počet jedincov, ale chceli už realizovať plánovaný chov Shíb, a to predovšetkým z Mino Shiba z prefektúry Nagano, Jamanashi, Gifu a Toyana a taktiež zo Sanin Shiba. Výsledkom práce týchto japonských chovateľov je dnešná populácia Shíb. (M. Chiba, 2003).  


V roku 1963 bola v Japonsku  založená ďalšia organizácia, a to Federácia japonských psov, ktorá sa stala aj členom FCI. O niekoľko rokov neskôr vznikla tzv. Ázijská kennel únia, na čele ktorej stálo Japonsko. V roku 1976 už spomenutý spolok AJGDA bol premenovaný na Japonský kennel klub a v tejto organizácií boli uskutočnené veľké zmeny . (A. De Prisco, 2001)

Pôvodné využitie
Japonské psy majú vynikajúce vrodené vlastnosti na lov zveri. Ich jedinečné vlastnosti, ako lojalita voči vlastníkovi a zároveň odvážnosť voči zveri, sú neoceniteľnými súčasťami lovu. Od dávnej minulosti boli psy počas poľovania stálym partnerom človeka. Postupom času sa však lov stal menej rozšírenou aktivitou. Neskôr prácu psov pri love využívali už len profesionálni poľovníci, ako aj niektorí samurajskí bojovníci. Predovšetkým teda využívali pomoc psov tí ľudia, ktorí sa živili lovom, a to najmä v izolovaných častiach Japonska. 

Tým bolo zabránené tomu, aby sa tieto psy krížili so psami dovezenými z iných krajín. Na základe vonkajších a vnútorných znakov týchto psov bol v tridsiatich rokoch 20. storočia vytvorený aj štandard japonských plemien. Plemeno Shiba má výhodné vlastnosti pri love divých vtákov, ako bažanty, kačice a podobne. V príkrych horách bola Shiba jediným psom, ktorého využívali na lov vtákov. Psy pracovali v blízkosti lovca, zvyčajne pred lovcom prehľadávali húštiny a vyšší trávnatý porast z ktorej zver nadháňali a umožnili tak jej ulovenie. Najviac sa to podobá na prácu sliedičov. 

V dnešnej dobe však už toto plemeno na lov nevyužívajú a jedince už ani nemajú také dokonalé schopnosti, ako v minulosti. Niektoré svoje vlastnosti však nikdy nestratia, ako napríklad rýchly reflex a vytrvalosť.(M. Chiba, 2003)