Aki - príbeh psa
Erik Štenpien
Ahoj, volám sa Aki a som akita. Či japonská alebo americká, vám neviem šteknúť, lebo nemám to, čomu sa hovorí, že vraj preukaz pôvodu. Ja s tým už nič nespravím a môjmu pánovi je to jedno, máme sa radi aj tak.
Ľudia, čo tomu rozumejú hovoria, že mám znaky ako americkej, tak japonskej akity, ale to je vraj typické pre japonské akity tzv. európskeho typu a vraj to bol štandard v čase, keď bolo japonské národné plemeno zachraňované. Vtedy sa vraj krížili originálne japonské psy, ktorých už bolo málo, s nemeckými ovčiakmi, tosami a aj mastifmi len preto, aby sa zachránil vymierajúci typ japonského lovca medveďov, tzv. akita matagi. Vo výsledku z toho neskôr vznikli dve plemená – dnešná americká a japonská akita.
Jedno teda bude isté - som akita. Povahou tvrdohlavý, silne dominantný pes, ktorý však nadovšetko miluje svoju rodinu a je ochotný za ňu položiť život. Nepamätám si už svojich rodičov ani dvor, na ktorom som sa narodil. Viem, že to bolo 24. septembra 2015. S mojim pánom sme si na túto tému pohovorili. On vraví, že možno mám nárok na preukaz pôvodu, len moji rodičia neboli riadne uchovnení. Ja neviem, čo to je, ale verím mu, lebo ho nadovšetko milujem.
Teraz k môjmu príbehu, lebo toto celé má byť o mne. Ešte ako malé šteniatko som sa dostal k jednému pánovi, ktorý videl film o Hačikovi. Inak pradedo Hačiko je vzor všetkých nás akitiakov, všetci ho poznáme a vieme, čo prežil. Veď mu v Japonsku, našej pravlasti, postavili aj sochu. Je typom psíka verného až za hrob a takí chceme byť všetci. No ale šteknem vám, že zlé je na tom to, že ten príbeh poznajú aj ľudia. A veľmi často chcú psa z filmu. Neprečítajú si, ako sa mu venovať, čo s ním cvičiť a ako to robiť, ale kúpia si šteniatko. A po čase, keď šteniatko vyrastie, zistia, že vlastne na neho nemajú čas. Tí poriadnejší mu potom hľadajú domov, kde by o psíka bolo riadne postarané. Ale sú aj takí, ktorí ho vyhodia na ulicu.
Môj prvý pán bol z tých poriadnejších. Hľadal a našiel mi domov, o ktorom si myslel, že bude pre mňa to najlepšie. Ako veľmi sa mýlil... Môj druhý pán nebol zlý, ale všetko sa zmenilo, keď sa v jeho rodine narodilo dieťa. Mal som toho chlapčeka rád, veď my akity milujeme deti, to je o nás známe. A neviem prečo by som mu chcel zle, bol to synček môjho pána, nie? Odkedy sa narodil, môj pán sa s mojou paničkou často hádal. Ona nechcela psa. Dnes to už viem. Vtedy som si myslel, že sa to časom urovná a keď sa budem s ich synom hrať, bude ma chcieť. Ale – dostal som sa do veku, ktorý vy ľudia voláte puberta. Už som bol veľký, ale neuvedomoval som si svoju silu. Raz pri hre som do chlapčeka nechtiac sotil a on spadol na zadok. Nestalo sa mu nič, ale rozreval sa, ako keby ho drali z kože. Hneď pribehla jeho mama, moja panička a vraj – ten pes musí z domu, lebo raz jej zabije syna! Ja, akita, predstavte si!
Vtedy som cítil vinu, dnes viem, že za to nemôžem. Keby bol niektorý z mojich pánov vtedy pri nás, nič by sa nestalo. Možno by zakázali svojmu decku, aby sa tak bláznilo, nebol by som reagoval tak prudko. A keby boli mali na mňa viac času, možno by ma naučili povel Dosť! Ten povel, ktorý dnes už viem, ako každý správny pes.
Niekoľko dní sa vtedy moji páni veľmi hádali. Nakoniec ma pán naložil do auta a odišiel so mnou preč. Tešil som sa, že pôjdeme na výlet a keď sa vrátime, moja panička ma prijme s láskou, ale bolo to nakoniec inak. Zastali sme a môj pán ma vyložil. Kým som sa spamätal, ostal som na poli sám. Jeho auto bolo preč a on s ním. To, čo sa nerobí psíkom, ani za trest, to sa stalo teraz mne. Ostal som opustený. Mal som 9 mesiacov a bol som sám.
Neviem, ako dlho som blúdil a hľadal svoju rodinu. Plakal som. Skrýval som sa pred dažďom a búrkou. Hladoval som. Nakoniec si ma všimli ľudia a zavolali do útulku v Dolnom Kubíne. Dal som sa chytiť a zavrieť do koterca, ale nebolo mi tam dobre. Dievčatá sa o mňa starali, dávali mi papať, denne sa so mnou prechádzali, láskali ma. Bolo to síce lepšie ako na ulici, ale nebol to domov.
A jedného dňa prišlo auto a vystúpil z neho ON. Môj terajší pán, ten najlepší na svete. Prišiel rovno ku mne a dal mi pusu na hlavičku. Prvú v mojom živote! Hneď som mu dal moju milovanú loptičku, jedinú vec, ktorá mi spríjemňovala samotu. A išiel som s ním. Do auta ma síce museli naložiť, lebo som sa znova začal báť, že ma niekde vyložia a opustia, ale predstavte si – ON ma neopustil. Odviezol ma k sebe domov a zahrnul láskou. Mám denne plnú misku, vlastný gauč, plno hračiek, kamarátov a kamarátok – ľudských i psích. Ale to najdôležitejšie – už 3 roky mám vlastnú rodinu, ktorej som plnoprávnym členom. Občas sa mi síce sníva aj o tom zlom, čím som si prešiel počas svojich prvých deviatich mesiacov, ale potom sa prebudím a vidím, že som DOMA.
Veľa sa so svojim pánom rozprávam, som s ním vždy, keď sa dá, On vravieva, že sme spolu takmer 24 hodín denne a ja to potvrdzujem. Povedal mi, že som jeho prvý psík, ale predo mnou ešte bola Kimi. Kimi si pamätám, bola to akitia slečna, ktorú som spoznal hneď prvý deň, keď si ma môj pán priviezol. Chcel som sa s ňou hneď hrať, ale odohnala ma. Bola žiarlivá. Nechápal som to. Dnes už rozumiem. Kimi sa totiž zamilovala do môjho pána. Denne s ním trávila dosť veľa času a počúvala ho viac ako svojich pánov. No a žiarlila, že som prišiel ja a beriem jej ho. Po čase sme s Kimi uzavreli mier. Pochopila, že má svojich pánov a ja jej toho svojho občas požičiam, ak teda veľmi chce. Ale musí sa mi podrobiť. Vodcom svorky budem ja! Ja som tu pes, jasné?
Ale Kimi vďačím za veľa. Keby nebolo jej, môj pán sa asi nezačne zaoberať akitami. Nikdy predtým nemal psíka. Kimi bola prvá a on sa pri nej nechcel dopustiť chyby. Tak sa naučil, ako sa starať o Hačika. Zasa ten film...ale dobre, vďaka nemu mám teraz pána, ktorý vie, ako sa so mnou má jednať. Rozumie mi. Teda aspoň sa snaží.
Veľmi veľa ma naučil. Už som pokojný pes. Nehovorím, že som k tomu nemal sklony, ale aký asi má byť havo, ktorý za 9 mesiacov svojho života vystrieda dvoch pánov, ulicu a útulok? Jasné, že som začal skúšať na môjho pána rôzne lotroviny. Povedal som si – buď vydrží, alebo bude ďalším v poradí. Mal vo vrecku dobroty – roztrhal som mu vrecko. Pre istotu na troch kabátoch. Nechal ma doma samého – rozhrýzol som mu papuče. Čakal som bitku, veď sa mi jej dostalo predtým od predošlých pánov za také veci dosť. Namiesto toho ma môj pán zobral von a vyšalili sme sa na dvore, alebo v parku. Pochopil som – on ma nikdy neudrie. A má ma rád. A prestal som robiť zlé veci. Dokonca som po čase dostal privilégium spať v jeho posteli, ak tam nie je on. Za to som a chcem byť ten najlepší pes na svete. Dôveruje mi, jeho dôveru nezradím. Veď som akita.
Milujem všetkých ľudí bez rozdielu. Ale k tým boháčom… Už si tak dobre nepamätám svojich predošlých pánov. Teda viem, že boli, ale veď uznajte. Tri roky žijem v hojnosti a dostatku, v psom raji. Prečo by som si mal pamätať presne všetko zlé, čo ma v živote postihlo? Ale – stačí, keď stretneme na prechádzke nejakého uja v moderných okuliaroch, drahom oblečku, vyvoňaného najnovším modelom kolínskej a mne sa už ježí srsť na krku. Ja neviem prečo. Je to vo mne. Môj pán vraví, že mám niečo zakódované v pamäti. Nerozumiem tomu, ale keď to vraví ON, asi to bude pravda.
Milujem psíkov. Malých. Aby ste nepovedali, že som nejaký divný, mám rád aj väčších, len nesmú byť väčší ako ja. Ja som tu ŠÉF, aby bolo jasné. Ak taká doga uzná, že som väčší ako ona, môžeme sa hrať. Ale ešte som nestretol takú, čo by sklopila uši. A ja sa nevzdám. Ja som predsa AKITA. Ešte musím šteknúť, že môj najlepší kamoš sa volá Maco. Je to akita, ako ja a chlapec, akurát je biely. Namiesto bitky sa hráme. Môj pán je rád. A ja tiež.
Vraj som „psí“ rasista. Predstavte si. Ono to nie je o nenávisti k černochom alebo aziatom. Nakoniec ja sám som tak trochu šikmooký. Ale nemám rád čiernych psov. Veľkých čiernych psov. Keď ide doberman, rotvajler, berňák, alebo iné tmavé plemeno, ježím sa. A vrčím. Ale už mám aj pár čiernych veľkých kamarátov. Napr. tmavý (oficiálne vraj modrý) americký stafford Rusty, čierna kelpia Mia, mladý doberman s takým divným menom (tuším Mokka, ale chápem to, veď jeho pán má ešte dvoch psov – všetci sú chlapci a volajú sa: rodézsky ridgeback prosím pekne je Čaj a munsterlandský stavač je Káva – keby som sa tak mal volať ja, asi to nerozchodím). Ale aby zabudli na to nešťastie, čo ich postihlo, tak sa kamošíme. Zatiaľ. Uvidíme, čo bude, keď Mokka dospeje. Keď si začne dovoľovať, asi bude zle...
Inak, každý rok sa vraj u nás koná medzinárodná výstava psov. Už som začal vyjednávať so svojim pánom, aby ma tam zobral, možno by sme aj niečo vyhrali. Ľudia vravia, že som nádherný. Zatiaľ viem len toľko, že súťažiť oficiálne nemôžem, lebo nemám rodokmeň. Vraj súťažiť môžu len psy s preukazom pôvodu. Ale mám sľúbené, že sa tam vraj nabudúce pôjdeme pozrieť ako verejnosť. Tak sa teším – možno budem mať oveľa viac kamošov ako mám teraz.
Tak takto si teraz žijem. Keby ste ma chceli stretnúť a pohrať sa so mnou, prosím nenoste mi granule. Tie nemám rád. Papám hlavne mäsko, najmä hovädzinku. Som trochu vyberavý v jedle, ale to sú vraj všetky akity. Len aby ste vedeli – miluje pískacie a plyšové hračky, najlepšie sú pískacie plyšáky. Tých nemám nikdy dosť. Len škoda, že vydržia tak krátko. A loptičky. Akity vraj neaportujú. Ja som v tomto opak. Milujem takéto hry s mojim pánom. Buď mu nosím loptičku, alebo konárik.
Prosím, nezáviďte mi. Taký život, ako mám teraz ja, si zaslúži každý psík. Prajem im to. Nech si nájde každý labkáč svojho pána a nech sa milujú najviac na svete, tak ako ja so svojou rodinou. Prajem to hlavne tým, ktorí sú teraz v útulkoch. Psíkom, ktorí nie vlastnou vinou skončili nechcení. Vy, ľudia, ak máte srdce, choďte sa na nich pozrieť, aspoň sa s nimi prejdite. Ich zmyslom života je urobiť vás šťastnými, dovoľte im to.
Všetkým posielam pusu a pac! Váš Akinko
