Hachiko - príbeh (môjho) psa 


Romana Knoppová

Môj príbeh som sa rozhodla zverejniť preto, lebo dúfam, že bude výstrahou a dostatočne odstrašujúcim príkladom pre čo najviac ľudí. Ľudí, ktorí podobne ako ja (ne)uvažujú nad kúpou psa a chcú si zadovážiť psíka bez preukazu pôvodu (volajme to “papiere”) hlava-nehlava a “ušetriť tak peniaze”.


Október 2012

...práve odchádzam zo slzami z ambulancie asistovanej reprodukcie s verdiktom „dieťaťko zase nebude“ …. Bol to už tretí a zároveň posledný pokus, ktorý poisťovňa čiastočne prepláca. Po 20tich rokoch snaženia o vlastné bábätko sa môj sen úplne rozplynul… Čo teraz?? Všetky nádeje sú fuč... Mozog mi v tej chvíli vôbec nefunguje… Pred sebou mám cestu autom domov, neviem, či to vôbec zvládnem odšoférovať. Sedím na lavičke, pokúšam sa trochu upokojiť a v tom mi hlave napadne úžasná myšlienka – KÚPIM SI PSA. A kde najrýchlejšie sa dá zohnať pes?? No predsa na internete… Vždy sa mi páčil Hačiko, tak rýchlo zapínam internet a hľadám. Je mi úplne jedno, ako ďaleko by som musela pre psa cestovať, že bude bez preukazu pôvodu ma absolútne netrápi – veď ho chcem ako náhradu za dieťa a nie na výstavy, hlavne nech ho mám čo najskôr doma, aby vyplnil môj obrovský žiaľ.

Po chvíli surfovania na internete nájdem, čo som hľadala. Šteniatka majú 4 týždne, doma by som to svoje mohla mať o necelý mesiac – to už nejako vydržím… Vracia sa mi radosť a nádej do života. Budem mať svojho prvého psíka a dám mu všetku lásku, ktorú som chcela dať svojmu dieťatku.

Sadám do auta, celá nedočkavá, volám na inzerát, či si môžem prísť šteniatka pozrieť a vybrať si to svoje. O dve hodiny parkujem pred domom, vítajú ma dve Akity – otec a matka môjho budúceho “bábätka”. Keď po prvýkrát zbadám tie malé chlpaté guličky, znova sa mi vracajú do očí slzy, tentokrát sú to ale slzy šťastia – veď o necelý mesiac nám pribudne nový člen rodiny. V tej chvíli nad ničím iným nerozmýšľam, zaplatím zálohu 100,-€ , aby mi ho náhodou niekto iný nevyfúkol a šťastná odchádzam domov. Už len počkať pár týždňov a malý medvedík bude doma! Aké ľahké...

November 2012

Nastal deň „D“ a ja po prebdenej noci sadám do auta, aby som si konečne doviezla domov svoje vytúžené „bábätko“. Po dvoch hodinách znova vystupujem pred tým domom, znova ma vítajú dve Akity a za nimi bežia 4 malé medvedíky. Obzerám sa kde je ten môj, ale nikde ho nevidím. Predsa ich bolo päť… Mal krásny biely polmesiac na čele - to bolo poznávacie znamenie. Zrazu ho uvidím, sedí sám v búdke… Súrodenci aj rodičia sa bláznia, len on je tam sám...asi už na mňa čaká, pomyslím si. Vezmem ho na ruky a rozplačem sa. Vytiahnem zvyšných 200,-€, a od „chovateľky” dostávam očkovací preukaz a sáčok granulí, ktoré doteraz papal. Naložím medvedíka do auta a frčíme konečne domov.

Prvé týždne neviem z neho spustiť oči, je taký sladký keď spinká, keď robí neplechu, keď sa hrá… Len s jedením je to trochu horšie. Granulky, ktoré sme od „chovateľky“ dostali mu nejako nechutia. Pri prvej návšteve u veterinára sa posťažujem, že veľmi nechce jesť. Na radu veterinára meníme značku granulí, tak snáď sa konečne schuti naje. Najedol, ale len prvé dva dni...potom znova nič. Opäť letíme k veterinárovi, dá nám vzorku iných granúl, nech skúsime, či mu budú chutiť. Chutili, ale tiež len pár dní… Začala som sa znepokojovať. Predsa tak malé šteniatko musí jesť?!!!

O pár dní sa k nechutenstvu pridalo zvracanie a hnačky. To som už bola v poriadnom strese a znova sme skončili na veterine. Doktorovi sa to nepozdávalo, tak ho dal do narkózy a strčil do krku hadicu s kamerou. V tej chvíli som myslela, že aj mňa odvezie záchranka...Vidieť môjho bezvládneho medvedíka s hadicou v krku bolo pre mňa utrpenie. A ešte sa v tej narkoze aj pozvracal. Keď bolo po všetkom, diagnóza znela - „ťažký zápal žalúdka a pankreasu“. Preboha z čoho??? Veď nič iné nezjedol okrem granulí, ktoré aj tak veľmi nechcel jesť.

Nasledovali ťažké dva mesiace. Aj psychické, aj finančné. Každý druhý deň sme chodili na injekcie, do toho kopa liekov...V tom období som si ešte viac uvedomovala, akého mám úžasného manžela, ktorý by pre nášho medvedíka dal aj posledný cent, len aby bol v poriadku. Ja sama by som to zo svojej výplaty ťažko zvládla. Keď som to spočítala - každý druhý deň 40,-€ +lieky za dva mesiace, tak pri mojej 400,-eurovej výplate by sme sa mohli už len pásť...bola to celkom slušná suma za dva mesiace. Moja mesačná výplata mi na to nestačila. Ale čert ber peniaze, hlavne nich je náš medvedík zase v poriadku.

Po dvoch mesiacoch liečby sa situácia veľmi nezmenila. Hnačky a zvracanie už síce neboli také časté, ale nechutenstvo stále trvalo. Začala som hľadať na internete nejaké informácie o týchto problémoch. Už som si niekedy pripadala ako posadnutá, pretože som celé dni presedela za počítačom a snažila sa zistiť, čo je za tým. Po 7 mesiacoch sme zmenili veterinára, pretože ten, ku ktorému sme dovtedy chodili, ho stále len dopoval injekciami. zmeny však neprichádzali žiadne. Len v našom rozpočte. Nový veterinár okamžite spravil rtg, sono , krvné testy a čo ja viem čo všetko ešte – zase to stálo nemálo peňazí, ale to ma v tej chvíli absolútne netrápilo. Pre mňa bolo v tom momente dôležité, aby sa konečne zistilo, prečo nechce jesť, zvracia a má hnačky. Vyšetrenia ukázali, že s ním nie je niečo v poriadku, ale konečná diagnóza sa nezistila. Dostali sme znova iné granule, nejaké Gastro- vraj pri problémoch s trávením, lieky na problémy s pankreasom a mali sme čakať, či sa niečo zlepší.


Ale ja som čakať nedokázala. Pokračovala som s pátraním na internete, nasledovalo ďalšie hľadanie článkov o poruchách trávenia….V tom na mňa vyskočil článok o nejakom BARFe. V živote som o tom nepočula, ale dosť ma to zaujalo. Keď som sa neskôr nad tým zamyslela, logicky mi z toho vyplynulo, že by to mohla byť tá správna cesta k riešeniu nášho problému. Nakúpila som niekoľko kníh o BARFe a začala študovať. Zostavila som jedálniček pre medvedíka a s obavami som sledovala, či k tomu vôbec pričuchne. Ani neviem opísať tú radosť, keď som videla, s akým apetítom zjedol prvú „barfovú večeru“. Vtedy som myslela, že máme napoly vyhraté, že sa aspoň poriadne naje. Ale mýlila som sa. Aj keď už s jedením také veľké problémy neboli, zvracanie a hnačky sa nestratili. Medvedík síce už vyrástol, mal už skoro 3 roky, ale vyzeral, ako keby sme ho týrali, kosť a koža, vážil necelých 27 kg. Bola som z toho na nervy. U veterinára sme boli častejšie ako na klavíri.

Posledná možnosť bola celého ho rozrezať a odobrať vzorky zo všetkých orgánov. Mala som čo robiť, aby som to psychicky ustála… V zúfalej snahe zistiť príčinu problémov sme pristali na tieto náročné vyšetrenia a nášho chudáčika sme ponechali na klinike, kde nakoniec strávil 3 dni – to boli asi najhoršie dni v mojom živote. Manžel mi vybavil PN, aby som po zákroku mohla byť doma s medvedíkom. Po troch dňoch som si ho mohla odviezť konečne domov. Keď som ho zbadala, prišlo mi zle. Brucho celé vyholené a rana skoro cez celé telo. Dostali sme inštrukcie, ako ranu ošetrovať a mali sme čakať na výsledky. Nekonečné 2 týždne. Keď výsledky konečne prišli, diagnóza znela – Autoimunitné ochorenie tráviacej sústavy.

Začal nový kolotoč hľadania informácií o tejto chorobe. Bolo nám doporučené užívať kortikoidy. O týchto liekoch som už niečo vedela, rodičia majú fenku, ktorá ich užívala. Ja som s tým ale nebola veľmi stotožnená, chcela som do neho pchať čo najmenej chémie. Zisťovala som, čo najviac spúšťa takéto ochorenia, opakovane som si premietala v hlave situácie, pri ktorých sa mu najčastejšie choroba spúšťala a vyšiel mi z toho stres. Najviac a najčastejšie bol v strese, keď cítil háravé fenky, ktorých bolo u nás v dedine neúrekom. Síce väčšina z nich bola len vo svojich dvoroch, ale on ich cítil na diaľku. Keby sa feny hárali aspoň všetky naraz, tak by sa to dalo dvakrát do roka vydržať….Ale poznáte to, každú chvíľu sa hárala nejaká iná, takže on bol permanentne v strese a bolo to s ním čím ďalej, tým viac na nevydržanie. Pol roka po poslednej operácii sme sa rozhodli s manželom pre Hačikovu kastráciu. Tajne sme dúfali, že sa tým jeho psychika napraví a bude konečne ako tak v poriadku. A veru sme trafili do čierneho. Pár mesiacov po kastrácii sa jeho zdravotný stav výrazne zlepšil a konečne začal priberať aj na váhe. Mali sme obrovskú radosť. A hlavne sme to zvládli bez liekov. Správne zvolenou stravou pri jeho diagnóze vyzerá ako úplne zdravý pes. Dnes má 7 rokov a pár mesiacov a je relatívne zdravotne v poriadku, pokiaľ ho niečo nedostane do stresovej situácie, ktorým sa samozrejme snažíme vyhýbať.

Toto je prvá časť nášho príbehu, ktorá sa týka ZDRAVIA.

Druhá a tiež veľmi podstatná a dôležitá časť je POVAHA.

A bohužiaľ, náš prípad sa týka aj tej. Keď problémy, tak so všetkým….

Ako to býva u väčšiny (dovolím si dnes tvrdiť, že u všetkých) psíkov bez PP, je „chovateľom“ týchto psíkov úplne jedno, či spária psa a fenu s hocijakou povahou alebo chorobou alebo či medzi nimi náhodou nie je príbuzenský vzťah, alebo…...tých „alebo“ je veľmi veľa. Ide im o peniaze získané za predaj šteniatok. Im je jedno, čo bude ďalej s tými šteniatkami, či budú zdravé, alebo nie...len aby predali. A keď predajú, môžu pri ďalšom háraní znova nakryť fenku, však HURÁ, budú dalšie šteniatka a samozrejme to hlavné – ĎALŠIE PENIAZE.

Ja som bola jednou z tých, čo pri kúpe šteniatka nič z toho vôbec nebrala do úvahy. Nechcem sa samozrejme teraz vyhovárať na to, že pred niekoľkými rokmi ešte nebolataká informovanosť o množiteľoch a podobných indivíduách. Bohužiaľ, stalo sa, a verte, že by som už druhýkrát takú chybu neurobila. Aj keď svojho psa nadovšetko milujem a napriek všetkým problémom – či už zdravotným, alebo povahovým – by som sa ho nikdy nevzdala. Raz som si ho vybrala, tak je mojou „psou“ povinnosťou mu zabezpečiť čo najlepší život. Bohužiaľ, nie každý človek tento názor so mnou zdieľa. Pri prvom, či už zdravotnom, alebo povahovom probléme sa chcú psa zbaviť, citovo vydierajú, že ak sa mu nenájde nový domov, dajú psa utratiť a podobne.

Prečo je aj povaha psa veľmi dôležitá? Poviem to znova z vlastnej skúsenosti. Od malička bol Hačiko voči iným psom trochu „drzejší“. Tak ako pri jeho prvých zdravotných problémoch, tak aj pri týchto povahových som okamžite začala študovať rôzne knihy a internetové stránky o výchove. Len bohužiaľ teória je jedna vec a dostať ju do praxe je vec druhá.V jeho 6 mesiacoch som si už s ním nevedela dať rady, tak sme začali navštevovať rôzne tábory na výchovu a výcvik. Už vtedy prejavoval agresívne správanie voči psom a bohužiaľ aj fenám. Bolo mu jedno, čo to je za pohlavie, chcel zožrať všetkých. Pravdaže, na začiatku bola chyba aj vo mne, nikdy predtým som psa nemala a nevedela som, ako správne začať s výchovou a socializáciou. Niekoľkokrát ma aj nepekne pohrýzol, keď sa snažil pri stretnutí s iným psom ho “zožrať”. Hoci som ho po celý čas držala na vodítku, on sa v tom amoku otočil proti mne a uhryzol mňa, keď sa už nemohol vrhnúť na toho psa. Tieto situácie zažívam doteraz a keď zbadáme psa na prechádzke, snažíme sa mu vždy nejako vyhnúť. Je to trápenie, ale už som si na to zvykla, že iný už nebude. Stálo ma to veľa úsilia, času a peňazí - a dodnes aj stojí- stále sa učiť ako čo najlepšie prežiť život s mojím agresívnym a chorým psom, no ani na sekundu som neuvažovala dať ho kvôli tomu preč.


Čo z toho všetkého plynie?

Pre mňa je to jasné. Nekupovať psa bez rozmyslu, neriešiť že pes bez PP je lacnejší (však na čo sú nám papiere, veď s ním neplánujeme chodiť po výstavách...). Človek sa učí najrýchlejšie na vlastných chybách, hoci v tomto prípade by som bola rada, ak by sa potenciálni záujemcovia o psíka poučili na tej mojej… Inak sa veľmi ľahko môžu ocitnúť v podobných problémoch ako ja. V lepšom prípade si psa ponecháte a do konca jeho života budete míňať peniaze, ktoré zarobíte, do jeho zdravia a prevýchovy. A že to nemusí byť malá suma…

Kúpou psa s PP od zodpovedného chovateľa sa pravdepodobnosť takýchto problémov značne obmedzuje a hoci sa zdravotné problémy nedajú nikdy dopredu úplne vylúčiť, u správneho chovateľa máte aspoň istotu poriadneho chovateľského servisu. Často pomôže svojimi skúsenosťami a radami a nenechá Vás na pospas vo Vašich ťažkostiach. Aj keď počiatočné náklady sú vyššie, máte aspoň väčšiu istotu, že Váš pes bude povahovo vyrovnaný, vyrastie z neho plemeno, ktoré ste si vybrali a prežijete s ním pokojný život podľa Vašich želaní.


Všetky fotografie v tomto článku sú vlastníctvom autorky a boli zverejnené s jej súhlasom.

===============================================================================================================================================

Aki - príbeh psa 


Erik Štenpien

Ahoj, volám sa Aki a som akita. Či japonská alebo americká, vám neviem šteknúť, lebo nemám to, čomu sa hovorí, že vraj preukaz pôvodu. Ja s tým už nič nespravím a môjmu pánovi je to jedno, máme sa radi aj tak.

Ľudia, čo tomu rozumejú hovoria, že mám znaky ako americkej, tak japonskej akity, ale to je vraj typické pre japonské akity tzv. európskeho typu a vraj to bol štandard v čase, keď bolo japonské národné plemeno zachraňované. Vtedy sa vraj krížili originálne japonské psy, ktorých už bolo málo, s nemeckými ovčiakmi, tosami a aj mastifmi len preto, aby sa zachránil vymierajúci typ japonského lovca medveďov, tzv. akita matagi. Vo výsledku z toho neskôr vznikli dve plemená – dnešná americká a japonská akita.

Jedno teda bude isté - som akita. Povahou tvrdohlavý, silne dominantný pes, ktorý však nadovšetko miluje svoju rodinu a je ochotný za ňu položiť život. Nepamätám si už svojich rodičov ani dvor, na ktorom som sa narodil. Viem, že to bolo 24. septembra 2015. S mojim pánom sme si na túto tému pohovorili. On vraví, že možno mám nárok na preukaz pôvodu, len moji rodičia neboli riadne uchovnení. Ja neviem, čo to je, ale verím mu, lebo ho nadovšetko milujem.

Teraz k môjmu príbehu, lebo toto celé má byť o mne. Ešte ako malé šteniatko som sa dostal k jednému pánovi, ktorý videl film o Hačikovi. Inak pradedo Hačiko je vzor všetkých nás akitiakov, všetci ho poznáme a vieme, čo prežil. Veď mu v Japonsku, našej pravlasti, postavili aj sochu. Je typom psíka verného až za hrob a takí chceme byť všetci. No ale šteknem vám, že zlé je na tom to, že ten príbeh poznajú aj ľudia. A veľmi často chcú psa z filmu. Neprečítajú si, ako sa mu venovať, čo s ním cvičiť a ako to robiť, ale kúpia si šteniatko. A po čase, keď šteniatko vyrastie, zistia, že vlastne na neho nemajú čas. Tí poriadnejší mu potom hľadajú domov, kde by o psíka bolo riadne postarané. Ale sú aj takí, ktorí ho vyhodia na ulicu.

Môj prvý pán bol z tých poriadnejších. Hľadal a našiel mi domov, o ktorom si myslel, že bude pre mňa to najlepšie. Ako veľmi sa mýlil... Môj druhý pán nebol zlý, ale všetko sa zmenilo, keď sa v jeho rodine narodilo dieťa. Mal som toho chlapčeka rád, veď my akity milujeme deti, to je o nás známe. A neviem prečo by som mu chcel zle, bol to synček môjho pána, nie? Odkedy sa narodil, môj pán sa s mojou paničkou často hádal. Ona nechcela psa. Dnes to už viem. Vtedy som si myslel, že sa to časom urovná a keď sa budem s ich synom hrať, bude ma chcieť. Ale – dostal som sa do veku, ktorý vy ľudia voláte puberta. Už som bol veľký, ale neuvedomoval som si svoju silu. Raz pri hre som do chlapčeka nechtiac sotil a on spadol na zadok. Nestalo sa mu nič, ale rozreval sa, ako keby ho drali z kože. Hneď pribehla jeho mama, moja panička a vraj – ten pes musí z domu, lebo raz jej zabije syna! Ja, akita, predstavte si!

Vtedy som cítil vinu, dnes viem, že za to nemôžem. Keby bol niektorý z mojich pánov vtedy pri nás, nič by sa nestalo. Možno by zakázali svojmu decku, aby sa tak bláznilo, nebol by som reagoval tak prudko. A keby boli mali na mňa viac času, možno by ma naučili povel Dosť! Ten povel, ktorý dnes už viem, ako každý správny pes.

Niekoľko dní sa vtedy moji páni veľmi hádali. Nakoniec ma pán naložil do auta a odišiel so mnou preč. Tešil som sa, že pôjdeme na výlet a keď sa vrátime, moja panička ma prijme s láskou, ale bolo to nakoniec inak. Zastali sme a môj pán ma vyložil. Kým som sa spamätal, ostal som na poli sám. Jeho auto bolo preč a on s ním. To, čo sa nerobí psíkom, ani za trest, to sa stalo teraz mne. Ostal som opustený. Mal som 9 mesiacov a bol som sám.

Neviem, ako dlho som blúdil a hľadal svoju rodinu. Plakal som. Skrýval som sa pred dažďom a búrkou. Hladoval som. Nakoniec si ma všimli ľudia a zavolali do útulku v Dolnom Kubíne. Dal som sa chytiť a zavrieť do koterca, ale nebolo mi tam dobre. Dievčatá sa o mňa starali, dávali mi papať, denne sa so mnou prechádzali, láskali ma. Bolo to síce lepšie ako na ulici, ale nebol to domov.

A jedného dňa prišlo auto a vystúpil z neho ON. Môj terajší pán, ten najlepší na svete. Prišiel rovno ku mne a dal mi pusu na hlavičku. Prvú v mojom živote! Hneď som mu dal moju milovanú loptičku, jedinú vec, ktorá mi spríjemňovala samotu. A išiel som s ním. Do auta ma síce museli naložiť, lebo som sa znova začal báť, že ma niekde vyložia a opustia, ale predstavte si – ON ma neopustil. Odviezol ma k sebe domov a zahrnul láskou. Mám denne plnú misku, vlastný gauč, plno hračiek, kamarátov a kamarátok – ľudských i psích. Ale to najdôležitejšie – už 3 roky mám vlastnú rodinu, ktorej som plnoprávnym členom. Občas sa mi síce sníva aj o tom zlom, čím som si prešiel počas svojich prvých deviatich mesiacov, ale potom sa prebudím a vidím, že som DOMA.  

Veľa sa so svojim pánom rozprávam, som s ním vždy, keď sa dá, On vravieva, že sme spolu takmer 24 hodín denne a ja to potvrdzujem. Povedal mi, že som jeho prvý psík, ale predo mnou ešte bola Kimi. Kimi si pamätám, bola to akitia slečna, ktorú som spoznal hneď prvý deň, keď si ma môj pán priviezol. Chcel som sa s ňou hneď hrať, ale odohnala ma. Bola žiarlivá. Nechápal som to. Dnes už rozumiem. Kimi sa totiž zamilovala do môjho pána. Denne s ním trávila dosť veľa času a počúvala ho viac ako svojich pánov. No a žiarlila, že som prišiel ja a beriem jej ho. Po čase sme s Kimi uzavreli mier. Pochopila, že má svojich pánov a ja jej toho svojho občas požičiam, ak teda veľmi chce. Ale musí sa mi podrobiť. Vodcom svorky budem ja! Ja som tu pes, jasné?

Ale Kimi vďačím za veľa. Keby nebolo jej, môj pán sa asi nezačne zaoberať akitami. Nikdy predtým nemal psíka. Kimi bola prvá a on sa pri nej nechcel dopustiť chyby. Tak sa naučil, ako sa starať o Hačika. Zasa ten film...ale dobre, vďaka nemu mám teraz pána, ktorý vie, ako sa so mnou má jednať. Rozumie mi. Teda aspoň sa snaží.

Veľmi veľa ma naučil. Už som pokojný pes. Nehovorím, že som k tomu nemal sklony, ale aký asi má byť havo, ktorý za 9 mesiacov svojho života vystrieda dvoch pánov, ulicu a útulok? Jasné, že som začal skúšať na môjho pána rôzne lotroviny. Povedal som si – buď vydrží, alebo bude ďalším v poradí. Mal vo vrecku dobroty – roztrhal som mu vrecko. Pre istotu na troch kabátoch. Nechal ma doma samého – rozhrýzol som mu papuče. Čakal som bitku, veď sa mi jej dostalo predtým od predošlých pánov za také veci dosť. Namiesto toho ma môj pán zobral von a vyšalili sme sa na dvore, alebo v parku. Pochopil som – on ma nikdy neudrie. A má ma rád. A prestal som robiť zlé veci. Dokonca som po čase dostal privilégium spať v jeho posteli, ak tam nie je on. Za to som a chcem byť ten najlepší pes na svete. Dôveruje mi, jeho dôveru nezradím. Veď som akita.

Milujem všetkých ľudí bez rozdielu. Ale k tým boháčom… Už si tak dobre nepamätám svojich predošlých pánov. Teda viem, že boli, ale veď uznajte. Tri roky žijem v hojnosti a dostatku, v psom raji. Prečo by som si mal pamätať presne všetko zlé, čo ma v živote postihlo? Ale – stačí, keď stretneme na prechádzke nejakého uja v moderných okuliaroch, drahom oblečku, vyvoňaného najnovším modelom kolínskej a mne sa už ježí srsť na krku. Ja neviem prečo. Je to vo mne. Môj pán vraví, že mám niečo zakódované v pamäti. Nerozumiem tomu, ale keď to vraví ON, asi to bude pravda.

Milujem psíkov. Malých. Aby ste nepovedali, že som nejaký divný, mám rád aj väčších, len nesmú byť väčší ako ja. Ja som tu ŠÉF, aby bolo jasné. Ak taká doga uzná, že som väčší ako ona, môžeme sa hrať. Ale ešte som nestretol takú, čo by sklopila uši. A ja sa nevzdám. Ja som predsa AKITA. Ešte musím šteknúť, že môj najlepší kamoš sa volá Maco. Je to akita, ako ja a chlapec, akurát je biely. Namiesto bitky sa hráme. Môj pán je rád. A ja tiež.

Vraj som „psí“ rasista. Predstavte si. Ono to nie je o nenávisti k černochom alebo aziatom. Nakoniec ja sám som tak trochu šikmooký. Ale nemám rád čiernych psov. Veľkých čiernych psov. Keď ide doberman, rotvajler, berňák, alebo iné tmavé plemeno, ježím sa. A vrčím. Ale už mám aj pár čiernych veľkých kamarátov. Napr. tmavý (oficiálne vraj modrý) americký stafford Rusty, čierna kelpia Mia, mladý doberman s takým divným menom (tuším Mokka, ale chápem to, veď jeho pán má ešte dvoch psov – všetci sú chlapci a volajú sa: rodézsky ridgeback prosím pekne je Čaj a munsterlandský stavač je Káva – keby som sa tak mal volať ja, asi to nerozchodím). Ale aby zabudli na to nešťastie, čo ich postihlo, tak sa kamošíme. Zatiaľ. Uvidíme, čo bude, keď Mokka dospeje. Keď si začne dovoľovať, asi bude zle...

Inak, každý rok sa vraj u nás koná medzinárodná výstava psov. Už som začal vyjednávať so svojim pánom, aby ma tam zobral, možno by sme aj niečo vyhrali. Ľudia vravia, že som nádherný. Zatiaľ viem len toľko, že súťažiť oficiálne nemôžem, lebo nemám rodokmeň. Vraj súťažiť môžu len psy s preukazom pôvodu. Ale mám sľúbené, že sa tam vraj nabudúce pôjdeme pozrieť ako verejnosť. Tak sa teším – možno budem mať oveľa viac kamošov ako mám teraz.

Tak takto si teraz žijem. Keby ste ma chceli stretnúť a pohrať sa so mnou, prosím nenoste mi granule. Tie nemám rád. Papám hlavne mäsko, najmä hovädzinku. Som trochu vyberavý v jedle, ale to sú vraj všetky akity. Len aby ste vedeli – miluje pískacie a plyšové hračky, najlepšie sú pískacie plyšáky. Tých nemám nikdy dosť. Len škoda, že vydržia tak krátko. A loptičky. Akity vraj neaportujú. Ja som v tomto opak. Milujem takéto hry s mojim pánom. Buď mu nosím loptičku, alebo konárik.

Prosím, nezáviďte mi. Taký život, ako mám teraz ja, si zaslúži každý psík. Prajem im to. Nech si nájde každý labkáč svojho pána a nech sa milujú najviac na svete, tak ako ja so svojou rodinou. Prajem to hlavne tým, ktorí sú teraz v útulkoch. Psíkom, ktorí nie vlastnou vinou skončili nechcení. Vy, ľudia, ak máte srdce, choďte sa na nich pozrieť, aspoň sa s nimi prejdite. Ich zmyslom života je urobiť vás šťastnými, dovoľte im to.

Všetkým posielam pusu a pac! Váš Akinko


Foto: Erik Štenpien

Môj život s Akitou 


Soňa Strýčková

Príbeh môjho spolužitia s týmto úžasným psom sa začal náhodou. Psi ma sprevádzali viac-menej celý život. V detstve to boli hlavne „čistokrvné pouličné zmesy“. Vďaka bratovmu záujmu o NO sme sa koncom 70-tych rokov stali majiteľmi prvého nemeckého ovčiaka s PP. Síce som bola ešte dieťa, ale dodnes si pamätám jeho poslušnosť a oddanosť. Náhoda chcela, aby som sa ocitla na jednej z prvých zväzarmovských akcií, kde som sa stretla s ľuďmi, ktorí sa chovu psov a ich výcviku venovali trochu inak, ako sme boli zvyknutí z domu. Tam som sa vlastne dozvedela, že okrem týchto aktivít existujú aj výstavy psov. Zo zvedavosti som sa tam – už ako samostatná jednotka – vybrala pozrieť. Bola som prekvapená, koľko plemien krásnych psov je na svete...

Životné osudy ma zaviali do Tatier, kde som žila a pracovala 3 roky. Tam som sa stretla s ľuďmi, ktorí chovali severské plemená – malamuty a husky...A nielen to...Organizovali s nimi preteky psích záprahov...Úplne ma to dostalo....Po návrate domov som snívala svoj tajný sen, že raz budem mať malamuta aj ja....Našťastie, nevhupla som do toho „po hlave“. Začala som si zháňať informácie a navštívila pár výstav. A jedného pekného dňa som HO zbadala! Bolo to v júni 1995, krásny, ryšavý, majestátny pes. Dovolila som si osloviť majiteľa, slovo dalo slovo a pán mi trpezlivo a s nadšením začal odkrývať jedno z najúžasnejších plemien – Akitu. Spomínam si, že mi venoval skoro 2 hodiny svojho vzácneho času, kedy mi objasnil pôvod, históriu, chov a všetko okolo tohto nádherného plemena. A ja som vedela, že idem do toho...Bola to láska na prvý pohľad.....

Spomínam si, ako ma po pár dňoch čakala doma obálka so štandardom a rozsiahlymi informáciami o akitách… Dodnes to mám odložené ako cenný suvenír. Pán Júza, ako sa dotyčný pán volal, mi ani raz nepodmienil, že by som mala brať šteniatko od neho, práve naopak, odporučil a poradil mi ďalších, ktorí chov akít v Československu rozbiehali. Písali sme si ešte pár rokov, potom sa už náš kontakt prerušil...

A tak som sa dopátrala k informácií, že relatívne blízko od nás sa tvorí zaujímavá a silná zostava chovateľov, ktorí začali chov akít na Slovensku. V tomto období bol chov akít v plienkach, a tak bolo bežné, že tu bolo viac jedincov amerických akít... Medzi prvými, ktorí začali presadzovať chov podľa japonského štandardu, boli Danka Nagyová, Milka Hrnčírová, Štefan Gubric a Rudo Hlavatý... A tak trochu náhoda, trochu doporučenie napomohli tomu, že práve posledne menovaný mal šteniatka, ktoré sa blížili k štandardu Japoncov. Vybrala som sa teda do Šurian, kde mal dotyčný pán chovateľskú stanicu. Môj sen sa stal skutočnosťou! 5. novembra 1995 som sa stala hrdou a prešťastnou majiteľkou psíka Enzura, ktorého sme hneď po pár dňoch „prekrstili“ na Kaga. A môžem povedať, že odvtedy sa mi zmenil život. Hneď prvá noc bola skúškou. Keďže sme nikdy nemali psa v dome, mala som obavy, akú spúšť do rána šteniatko narobí... Ale Kago ma šokoval! Napriek tomu, že u chovateľa býval vonku a nebol naučený na správanie v byte, večer zaľahol vedľa mojej postele a nepohol sa. V noci ma niekoľkokrát zobudil, pýtal sa von, urobil potrebu a spal ďalej...

Vtedy som pochopila, že mám do činenia s nadpriemerne inteligentným a skvelým psom.... Ďalšie naše spoločné roky ma utvrdili v tom, že akita je výnimočný pes. Napriek dostatku informácií sme sa učili navzájom... S Kagom som si ako totálny amatér trúfla aj na výstavné pôsobenie. Dosiahol niekoľko pekných úspechov, aj chovnosť. Jeho život skončil po tragickej udalosti priskoro, vo veku 5 rokov. Môj žiaľ bol preveľký… Preto bolo jasné, že najlepším liekom je obstarať si nové šteniatko. Tentoraz som sa rozhodla pre chovateľskú stanicu z Čiech, od uznávaného chovateľa p. Wolfa, ktorý mal krásneho interchampiona Akebona... Hovorí sa, že na dobré si treba počkať... Takže trvalo takmer rok, kým sa narodil „môjho srdca šampión“... Spomínam si opäť na skvelý prístup a komunikáciu chovateľov... Na návštevu šteniatok vo veku 5 týždňov a možnosť výberu.... Tak som si v novembri 2000 priviezla domov Kazariho...Krásne spoločné chvíle pokračovali. Musím podotknúť, že Kazari bol povahou iný, ako Kago. Bol aktívnejší a tvrdohlavejší... Preto som sa rozhodla, že moju výchovu treba podporiť aktívnym výcvikom u profesionála. Vo výcvikovej škole absolvoval niekoľkotýždňový pobyt a v závere sme ako majitelia dostali presný návod, ako pokračovať vo výcviku.. Bola to pre mňa ďalšia veľká skúsenosť.

Kazari bol s nami krásnych 8 rokov, keď sa odobral po chorobe za dúhový most...

Po tejto udalosti som vedela, že prázdne miesto treba zaplniť... Dovolím si povedať, že chovatelia to všetko prežívali so mnou a tak nejako prirodzene vyplynulo, že „náhrada“ bude od nich... V marci 2009 sa narodil Akinko a ja som vedela, že bude môj....Na Deň víťazstva som si ho doviezla domov.... To ho už doma čakal parťák, malý mix maltezáka Drobec....Od prvého dňa to bola nerozlučná dvojica. Spolu spali, jedli, bláznili sa... Akinko sa dobrovoľne podriadil staršiemu, ktorý ho zaúčal do života...Pripravili nám spolu nespočetné množstvo rozkošných situácií a krásnych zážitkov...Akinko mal handicap, nepostavili sa mu uši....Preto výstavná kariéra nebola možná. Inak to bol veľmi dobrý a pokojný pes...Žiaľ, zasiahol osud a vo veku 7 rokov sa začali jeho vážne zdravotné problémy. Vzhľadom na zákernú diagnózu som bola nútená urobiť najťažšie rozhodnutie v živote a rozlúčiť sa s ním......Napriek veľkému žiaľu som musela zniesť fakt, že už ho nič nebolí... Boli sme s ním do posledného výdychu.....

Život plynul ďalej. Moju ubolenú dušu nedokázal vyliečiť ani Drobec, ktorý svojho parťáka stále hľadal....Ale náplasť bola už na svete... V marci 2017 sa narodil posledný prírastok do našej akiťáckej ekipy – Genki. Ako dieťa som odrátavala dni, kedy si ho doveziem domov...Deň D nastal 26.5.2017.. A Genki, ako správna akita, nesklamal a zase ukázal, že je v niečom výnimočný.. Už dlhú cestu domov zvládol ako skúsený harcovník, bez strachu a problémov. Od prvého dňa si užíval pozornosť a záujem. Po príchode domov ukázal, že šéfovať tu bude on.... Ako šteňa bol veľmi aktívny, málo spal a veľa vyvádzal. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopil, že s Drobcom nemá bojovať...Ako dospieval, menila sa aj jeho povaha, ukľudnil sa a občas aj poslúcha....Zbožňuje vychádzky, má rád vodu a rád cestuje autom. Proste, je iný ako jeho predchodcovia. Je to miláčik, kamarát, spoločník v dobrom aj v zlom, v radosti aj v smútku....Vie vycítiť moju náladu... Je verný svojmu menu – Genki – zdravý, vitálny. Meno mi pomohol vybrať priateľ z Tokia a verím, že ho vystihuje. Dúfam, že tu bude s nami veľa rokov...Robí môj život krásnym a bohatým...

Vďaka akitám som spoznala dosť správnych a zapálených ľudí, pre ktorých je „akita filozofia“ životným poslaním a štýlom. Akity svojou krásou, povahou a jedinečnosťou robia naše spolužitie výnimočným a obohacujúcim. Akita je člen rodiny a spoločník, bezo zbytku vráti všetko, čo dostáva...

Čo povedať záverom...Pomôžem si klasikou. Múdry raz povedal, že sú len dva typy ľudí – nikdy, alebo NAVŽDY akita... U mňa je to jasné....Môj život budú akity sprevádzať vždy....

Foto: Soňa Strýčková


A aký bol ten Váš príbeh s Akitou? 

Podeľte sa s nami o neho na info@nipponpositive.com alebo tu: